Prečo už dnes viem, že budem voliť Fica?

Už dnes viem, že budem voliť Fica. Nie je to žiadny vtip ani provokácia, ani signál vyslaný k Sulíkovi, aby sa polepšil. Tento nemecký televízny komik ani jeho nápady na lepšie to, či ono, ma už dávno vôbec nezaujímajú. A nič na tom nezmení ani Štefanove jemné hryzkanie na straníckych snemoch SAS, ktoré sa snaží vyzerať uvážlivo. Budem voliť Fica. Neuvažujem, ako sa hovorí, nad touto možnosťou, nezvažujem to ako možnú alternatívu, mám v tom úplne jasno. Beriem to ako samozrejmú a eticky správnu voľbu. Nezmietam sa v morálnych dilemách, nevymieňam niečo za niečo, ako si myslí Štefan Hríb. Moja voľba SMERu prípadne Mostu mi pripadá samozrejmá a racionálna. Pre mňa je jedinou záhadou na riešenie otázka táto: Ako je vôbec možné, že to niekomu ako Štefan nedopaluje? Prečo slušný, duševne zdravý a úspešný muž podlieha takým zjavným bludom aké prezentuje vždy, keď ide špeciálne o Fica, pričom v otázkach iných vykazuje, dajme tomu, cca celkovú príčetnosť.

Zo Štefanových bludov v súvislosti s Ficom by sa dal urobiť zoznam. Tu sú dva podstatné.

1. Kotlebovho voliča trápi najmä korupcia. Je z nej zúfalý a čím bude väčšia tým viac bude Kotleba rásť.

Čo si tak myslíte Kefalíne, že koho tak Kotleba a jeho voliči považujú za korupčnejšieho? Mečiara, Slotu, Fica, alebo takú Ivetu Radičovú? Čo? Všimli ste si Kefalíne za koho kandidoval istý Cuper a na akú kandidátku tak asi celkovo smeruje symbol čistoty Harabín? Čo si tak myslíte Kefalíne, o koľko klesol Kotleba, keď sa zistilo, že si za stranícke peniaze kúpil dom a na teplé miesta v župe dosadil svoje príbuzenstvo? Naozaj čakáme, že keď sa opýtame Kotlebovho voliča, prečo volil Kotlebu odpovie nám – preto lebo ako väčšina rasistov som biela lúza a chcem aby niekto bol na tom ešte horšie ako ja? Samozrejme Kotlebovmu voličovi vadí najviac korupcia a to najmä tá šialená korupcia tretieho sektora, ktorý platí Soroš, aby sem navozili migrantov a nastavali ďalšie domy pre parazitov.

Odkiaľ sa zobrala Štefanova priama úmera medzi voličmi Kotlebu a Ficovou korupciou je pre mňa vysvetliteľné len takto: Keby jej nebolo, bolo by ťažké argumentovať, prečo je správne nevoliť Fica. A keďže Fica všetci normálni ľudia, verní Novembru, svorne a vo všetkej slušnosti nenávidíme, čím dokazujeme, že sme úprimne a pevne verní odkazu Václava Havla, je nevyhnutné tomuto bludu veriť a považovať vládu Fica a jej korupciu za základnú príčinu Kotlebovho úspechu.

Nárast volenia iracionálnych hnutí hnevu je príznačný pre celý západný svet, nie je to nejaké špecifikum charakteristické špeciálne pre Ficovu vládu a jej korupciu. Vo Francúzsku narástla LePen, v USA bol zvolený Trump, etc… Slovensko nie je v tomto v nijako zvlášť špecifické. Príčinné spájanie nárastu Kotlebu s Ficovou vládou je úplne zjavná účelovka. A nielen to. Úplný opak je pravdou. Až s eventuálnym príchodom Sulíkovej vlády bez jasnej politickej orientácie v priestore príde veľká Kotlebova chvíľa. Je celkom pravdepodobné, že bez Kotlebu nebude po budúcich voľbách možné zostaviť vládu a bude žiadúce, aby sa ostatné strany dohodli so SMERom na nejakej opozičnej zmluve. Toto rozhodne nebude čas vhodný na spustenie antikorupčného džíhádu, ktorý očakáva Štefan. A tým sa prirodzene dostávame k bludu číslo dva.

2. Koalícia so Sulíkom ako premiérom bude schopná riešiť korupciu.

Čo si tak myslíte Kefalíne, že kto bude v tejto vysnívanej antikorupčnej vládnej koalícii okrem SAS vedenej nemeckým televíznym komikom? Sme rodina vedená Borisom Kollárom, SNS vedená  Kapitánom a OĹaNO vedená Veľkým Detektorom s účtovníctvom na babkinej povale. Martin Mojžiš k tejto koalícii Štefanovej nádeje na lepšie Slovensko píše v článku s Magušinom (okrem iného aj o tom akí sme my kaviarensko fejsbukoví voliči SMERu sprostí a naivní keď si myslíme, že treba Ficovi odpustiť korupciu kvôli nejakému jadru):

„Jeden z autorov tohto textu sa pred rokom a pol, počas volebnej noci, rozprával s vysokopostaveným predstaviteľom SaS a dozvedel sa, že SaS dokáže spolupracovať vo vláde aj so SNS. Síce ich bude treba nechať trochu kradnúť, lebo takí sú, ale vo vláde bez Smeru sa to vraj bude dať ustrážiť v rozumných medziach. No, nebude. Ten, kto je z bačovania v Žiline naučený brať veľa a primitívne, v tom bude pokračovať aj na celoštátnej úrovni bez ohľadu na partnerov. „

Mimochodom moja voľba nie je akýsi mystický akt odpustenia Ficovi, je to jednoduché rozhodnutie pre najlepšiu ponuku v danom čase. Proste nevydalo, toť vše. To, že situácia vyvinula tak, že Fico nemá konkurenciu schopnú dnes riadiť štát, ktorá by ho potrestala, neznamená, že som povinný spoluvytvárať Štefanovu bohumilú ilúziu , že to tak je.

Niekto by mohol podotknúť, že ešte nevieme ako dopadne Progresívne Slovensko. Ja viem.

Najmilovanejšie zamestnanie na Slovensku ešte z čias veľkého Uhorska je referent. Vtedy sa to volalo úradník, dnes sa to volá analytik. My ostalgickí Ficovoliči si toto zamestnanie snov pamätáme z reálneho socializmu pod menom referent.

Referent je snom ľudí, ktorých základné intelektuálne nadanie spočíva vo vyhýbaní sa fyzickej práci za každú cenu. Aby toto svoje základné zameranie nejako šikovne prekryli, v rámci kampane sa ostentatívne venujú práve inak ponižujúcej fyzickej práci. Je to taká atavistická spomienka na časy nevoľníctva, ktorá u nás potrvá už len 500 rokov. Nikde inde než na Slovensku nie je predstaviteľné, aby si nádejní referenti založili stranu, ktorá do svojho čela následne hľadá nejakých politikov, ktorí majú potom zamestnať referentov na nejakom ministerstve. Doteraz strany zakladali politici, ktorí následne v rámci klasickej klientely dosadili za referentov netere a synovcov menej úspešných kolegov, aby si kúpili ich lojalitu a následne tak zabezpečili politickú stabilitu. Len v krajine našej môže sa stať z referentstva zvláštny druh náboženstva a z mladého tragickou náhodou predčasne zosnulého, predtým neznámeho ministerského úradníka, druhý Ježiš Kristus.

Hmm, čo som to vlastne chcel? Aha, už viem! Nedostanú sa do parlamentu. A keby aj, nebol to práve Štefan Hríb (z čias keď ešte mierne toleroval politickú realitu) , kto namietol na ambíciu Radičovej odstrániť korupciu, že to je príliš? Pre Radičovej vládu príliš, pre vládu s Dankom a Kollárom tak akurát. Čo k tomu dodať?

Nebol to nikto iný, než práve samotný Štefan, kto sa svojho času po tajnom rozhovore s nemeckým veľvyslancom akože strašne obával, že Merkelová nad nami už zlomila palicu a my nebudeme v jadre. Malo to byť kvôli Ficovi, lebo sa súdi kvôli kvótam. Fica sme mali logicky nenávidieť ak sme za EÚ a za jadro. Potom sa ale ukázalo, že Fico je v Berlíne pečený varený a Štefanove obavy sa zrazu rozplynuli ako para nad hrncom a zas mu je všetko jedno. Kľudne dá šancu nemeckému televíznemu komikovi, o ktorého geniálne plány s EÚ nemá záujem nikto mimo nemeckého zábavného priemyslu. Sulík samozrejme nechce ani náhodou vystúpiť z EÚ, len rovnako ako svojho času Mečiar, ktorý nechcel rozbiť štát, chce EÚ reformovať takým spôsobom, že je už teraz jasné, že okrem kurióznych diktatúriek z V4, medzi ktoré sa tým pádom vizuálne zaradíme, sa s ním o nich nebude nikto baviť.

O tom, že krehká koalícia naozajstného zlepenca, ktorého jediným ideovým lepom má byť úprimná nenávisť k Ficovi, nebude schopná poradiť si s Kotlebom, vôbec nepochybujem. Nepochybujem, že vláda Sulíka a Danka bude v permanentnej kríze, ktorá Kotlebu nevyhnutne posilní, nehovoriac o tom, že o zákaze, či rozpustení Kotlebovej strany nebude môcť byť ani reči. Spolu so stratou nádeje na hlbšie politické spojenectvo a premyslenú spoluprácu s Nemeckom a Francúzskom, aj bez ohľadu na jadro, ktorá u Sulíka nepripadá vôbec do úvahy, nezískame nekorupčný štát bez silného vplyvu oligarchov, získame len silnejúceho Kotlebu.

Riziko má zmysel len vtedy ak je vo vyhliadke reálny zisk z riskantného podnikania. Z podstúpenia rizika, ktoré navrhuje Štefan Hríb – dať šancu Sulíkovmu zlepencu – však nekuká žiadna vyhliadka na nič dobré.

Ficovi sa zhodou náhod a zrejme aj vďaka priazni vyšších síl, ktoré tajomne držia nad ním ochrannú ruku, neuveriteľne pošťastilo tak, že z pôvodného nezmyselného opakovania prázdnych rečí o stabilnej vláde, ktoré točí už roky, vlastne od začiatku svojej kariéry, stala sa, asi božím dopustením, pravda, čistá a priezračná ako víno. Stal sa symbolom a preto aj zárukou stability pre Slovensko, rovnako ako ňou je dnes Merkelová pre Nemecko. Áno možno sa na neho šťastena usmieva neoprávnene a nespravodlivo. Ale čo sa dá robiť, zrušil amnestie a len jeho korupčná, čiže Slovenská vláda jediná je schopná zaručiť nám západný osud. Možno je dnes ťažké len tak jednoducho a zrazu vzdať džihád, ktorý proti nemu novinári vedú roky a nie neoprávnene, ale tak to proste zhodou okolností vyšlo.

Alebo sa môžete tváriť , že vaša podpora Sulíka nie je čírym zúfalstvom, ale reálne premysleným rizikom – že zúfalí nie ste vy , ale všetci relatívne spokojní pragmatici okolo vás. Áno to môžete, pre vlastný pokoj duše. Otázka znie, či zachovanie tejto ilúzie – to jest ilúzie vás ako ľudí bodro sa nevzdávajúcich, romanticky bojujúcich na poníkoch proti tankom ako Poľsko v 39tom – naozaj stojí za cenu úplnej straty hodnotového ukotvenia republiky. S tým odstránením únosu štátu Sulíkom, ktorý si už roky nevie spočítať ani vlastné koliesko, to snáď nemyslíme vážne?

Inak je symptomatické, že Štefan vo svojom článku hovorí o Ficovi ako o autorovi druhého únosu štátu. Zas zabudol na Gorilu. Tam v najzaujímavejšej časti, radí Haščák Ficovi, aby si našiel svojho Palacku. Toto má byť akože originálny autor druhého únosu? Nanajvýš ak kvalitný plagiátor. Keď unášal Originál, novinári písali o tom, že korupcia sa vyrieši sama, evolučne ako v USA v 20 rokoch. Konať okamžite hneď a teraz a podliehať hystérii, treba len vtedy, keď to robí Fico. Za každú cenu.

Pokiaľ ide o odkaz Novembra, vidím to takto. Keď Štefan stál v zime na námestí, aby nám vybojoval slobodu, Fico kachličkoval. No a aj Štefan má kúpeľňu.

Prečo je Ficovolič väčšie zlo ako volič Kotlebu?

Fenomén Kotlebovho voliča sa vzpiera akémukoľvek bežnému novinárskemu vysvetleniu. Voľba Kotlebu uniká schémam, na základe ktorých pracujú slovenské novinárske a „analytické“ hlavy. Pekne to vystihuje najmä súhrnný (tým, že zhŕňa všetky novinárske pokusy) článok Sama Marca, ktorý za najvážnejšiu chybu politikov (prvým predsudkom novinárov je, že politici museli urobiť nejakú chybu) považuje „odtrhnutie sa od „voličskej reality“ a za cnosť Kotlebu je považovaná jej akceptácia.

Psychoanalyticky Marec nemá na mysli realitu s malým r – ale fantasmatickú Realitu Kotlebovho voliča, tak ako si ho predstavuje Marec. Marcov ideálny politik nie je realista v zmysle Machiavellizmu, ale akýsi dokonalý herec, ktorý sa vohráva do ideálnej figúry ľudového“ politika, tak ako si ju vyfantazírovali Marcovi hypotetickí sedláci z mýtických Rudnian: politik, ktorý vám príde okopať záhradku, odniesť nákup, prípade vás prevedie cez cestu. Takto si predstavuje boj s Kotlebom bloger Marec, ktorý si zároveň myslí, že politici sú „odtrhnutí od reality“ a preto na nich trochu zúfalo, ale zároveň veľmi vážne apeluje: Vážení politici, boli ste už v Rudňanoch? Lebo Marian Kotleba bol

Marec je len príkladným obrázkom celkového zúfalstva v interpretácii faktu Kotlebovho úspechu. Marec robí rovnakú chybu ako väčšina intepretujúcich – to, čo tvrdí, sa dalo tvrdiť v čase, keď bol Kotleba ešte lokálnym problémom jednej župy. Jeho úspech je medziregionálne príliš rovnomerný. Je teda zjavné, že nemohol okopať záhradku všetkým a ani zásadnej väčšine svojich voličov – že skúsenosť osobného kontaktu tu nemohla zohrať naozaj zásadnú rolu. Voľba Koltebu je výsledkom mediálneho obrazu Kotlebu. To ale hovorí niečo, čo novinári z nejakého dôvodu nechcú počuť.

Mediálny obraz Kotlebu je, že Kotleba je rasista. Preto ho jeho voliči volili. A teda opak mediálnej ilúzie, ktorá tvrdí, že voliči Kotlebu nie sú rasisti, je pravdou – je istejšie, že voliči Kotlebu nenávidia Rómov ako to, že ich nenávidí samotný Kotleba. Voliči Kotlebu sú teda celkom určite rasisti. Rasizmus nie je nutne nejaké učenie, ktoré nasajete z nacistických knižiek – u Kotlebových voličov je to proste defaultny spôsob nahliadania na svet. Museli by vyvinúť intelektuálnu snahu aby sa rasizmu zbavili, nie na to aby sa rasistami stali a preto ani celkom jasne nevedia, že nimi sú.

Za povšimnutie stojí porovnanie stratégií, ktoré slovenské neoliberálne médiá zvolili proti Ficovi a proti Kotlebovi. Ficovolič z Utekáča aj keď vyzerá neškodne je „náš“ ozajstný nepriateľ a skutočná príčina všetkého zla – je to lenivec a zlodej, sociálny vydierač, zkorumpovaný Ficovými balíčkami a vlakmi zadarmo – zlý parazitický neschopný odpad, s ktorým neexistuje žiadny kompromis, a ktorý sa má konečne naučiť ako sa postarať sám o seba. Kotlebov volič z Rudnian je chudák, ktorému politici nerozumejú a ktorý si zaslúži všetky benefity, o ktorých môže ficovolič z Utekáča len snívať. Štandartní politici mu majú ísť rovno do Rudnian zaväzovať mu šnúrky na bagandžiach.

Zaujímavé! Zatiaľčo „sociálno demokratický“ jemne nacionalistický a podprahovo aj tak trochu rasistický volič je nepriateľ číslo 1 a hnusný hajzel, otvorene rasistický volič (koho ešte treba voliť, aby vás SME, alebo Nko uznalo za rasistu?) je chudák, ktorému treba pomáhať a ktorý v skutočnosti nie je žiadny rasista, len si pomýlil Kotlebu s matkou Terezou.

Nebol by som prekvapený, keby mal špeciálne tento článok vyššiu čítanosť ako je obvyklé na tomto blogu. Som presvedčený, že jeho názov zoberú voliči Sulíka úplne vážne. Hovorí len to, čo si už dávno mysleli, len to doteraz nemal odvahu nikto otvorene povedať.

Nemožno sa ubrániť ideologickej interpretácii – na Slovensku je v médiách stále dominantný neoliberalizmus a preto aj jemný, čisto symbolický sklon smerom k sociálnej rovnosti je horší ako otvorený rasizmus. To je vnmané ako komunizmus a ten je jediné skutočné zlo. Fašizmus je neposlušné zvieratko, ktoré si možno skrotiť. (Kotleba má v podstate rovnaký program ako Sulík – ktorý má úplne najlepší program. Zaujimavé, že u Karpiša nebol Kotleba dvojka po Sulíkovi.) Akokoľvek je takáto jednoduchá ideologická presmyčka lákavá a je na nej veľa pravdy – na teraz ju opustime a pokračujme v úvahách ďalej.

Je to skôr tak, že Ficov volič je vysvetliteľnejší ako volič Kotlebov. Ficov volič je v nejakom zmysle ešte volič štandartný zatiaľ čo volič Kotlebu v nejakom zmysle, to jest v takom, aby to dávalo zmysel aj Petrovi Schuzovi postráda „štandartné motivácie“, čiže motivácie pragmaticky cynické. Jednoducho tie, ktoré sa zvyknú v inom kontexte označovať ako voličská korupcia.

Pre takého Schutza je Fico jednoducho vysvetliteľný fenomén: Od Fica možno očakávať vianočné balíčky a vláčiky zadarmo. Od Kotlebu zjavne nemožno očakávať nič okrem fyzického násilia voči Rómom. Čo zo svojej voľby Kotlebov volič má? – okrem ukojenia nenávisti? Znovu opakujem, že pomoc pri povodniach a celkovo Kotlebove charitatívne akcie sa mohli týkať úzkeho počtu voličov regionálne obmedzených – Kotlebu však volilo cca celé Slovensko cca rovnako. Prečo?

Jednoduchá – povedzme až hlúpa odpoveď je: Pretože chceli zvoliť Kotlebu. Túto triviálnu odpoveď bolo treba sformulovať, pretože všetci sa jej nejako snažia vyhnúť. Tento úhybný manéver je všeobecný „antisystémový volič“ – čiže volič, ktorý nevie, čo vlastne chce – v skutočnosti nechce voliť Kotlebu, ale volí ho, aby ukázal slovenským politikom, že už je úplne zúfalý z toho akí sú skorumpovaní – všimnime si, že aj tu je takto interpretovaný volič Kotlebu bližší k neoliberálnemu čitateľovi SME a denníka N ako volič Fica. „Prostestný“ Kotlebov volič je len hlúpejšia, nevzdelaná verzia štandartného pravicového voliča.

Kotlebov volič ako protestný antisystémový volič má v tejto štandartnej intepretácii lokálny slovenský charater – voľba Kotlebu je odpoveď na charakteristickú Smerácku korupciu a prebyrokratizovaný štát, ktorý chce motivovať zdecimovanú slovenskú pravicu, aby sa konečne vzchopila a zrušila posledné zvyšky štátu a EÚ.

Voľba Kotlebu má skôr súvis s celosvetovým fenoménom, ktorý sa objavil po Fukuyamovi – nazvime ho pracovne samoreferenčná udalosť. Udalosť bez hlbšieho vzťahu k vyššiemu celkovému účelu, ktorej hýbatelia majú za konečný cieľ jednoducho uskutočnenie udalosti samotnej. Ako príklad takejto udalosti nám môže poslúžiť 11/9. Ak by sme sa opýtali aký cieľ sledovali teroristi zhodením dvojičiek – môžeme naivne hlúpo odpovedať: chceli zhodiť dvojičky. Žiadne vydieranie, žiadne niečo za niečo. Hlavným posolstvom tohto útoku bolo, že takýto útok je možný: „Predtým ste žili vo svete, kde takýto útok nebol možný a teraz žijete vo svete, kde takýto útok možný je.“

V nemeckom filme Die fetten jahren sind vorbei mladí radikálni ľavičiari robili niečo, čo malo podobnú logiku: Vyhliadli si vilu náhodného kapitalistu a keď bol kapitalista na dovolenke poprehadzovali nábytok a zmizli – len aby kapitalistovi ukázali, že už žije v realite, kde je niečo také možné. Napriek zdanlivo dobromyseľnému vyzneniu filmu je treba poznamenať, že konanie ľavičiarov vykazuje znaky čistej závisti, ktorá nesleduje žiadne riešenie problémov spoločnosti, ale len pomstu. Cieľom je, aby kapitalista už nebol zo svojho kapitálu taký šťastný ako bol doteraz.

Iným pozitívnejším príkladom samoreferenčnej udalosti je voľba Obamu za prezidenta. Volebné heslo: Yes we can! – je samoreferenčné doslova: Áno, môžeme zvoliť Obamu. Najväčším úspechom, ktorý sa dosiahol voľbou Obamu, bola samotná táto voľba. Aj keby Obama neurobil vôbec nič – už jeho voľba je cieľom voľby a preto je jeho prezidentovanie ako také už úspechom.

Priamou reakciou na voľbu Obamu je znovu samoreferenčná voľba – úspech Donalda Trumpa, ktorého hlavným dôvodom je zlomyseľná fascinácia z toho, že v USA je možné zvoliť Trumpa. Volebné obdobie Trumpa sa pritom vôbec nemusí reálne líšiť od Obamovho – nepochybne sa ani Trumpovi nepodarí úplne zaviesť ani úplne zrušiť Obamacare, jeho voliči však budú mať pocit, že Amerika je pomstená už samotnou voľbou Trumpa.

U nás bola podobnou voľbou voľba Kisku za prezidenta – za úspech sa malo hlavne to, že na Slovensku môže byť zvolený za prezidenta niekto ako je Kiska. A podobný význam, ktorý nemožno vyčítať zo žiadnej excelovskej tabuľky, má i voľba Kotlebu. Hlavným cieľom jeho voličstva je povedať, že po týchto voľbách je Kotleba možný. Je alternatívou. Už to samo o sebe je dostatočne uspokojujúce, pre závistlivé srdce bažiace po pomste. Samotný Kotleba nemusí urobiť vôbec nič. Nie je volený ako náhodný niekto, kto je proti systému. Je volený práve preto, že je to „ten“ Kotleba, ktorého voľba bola doteraz nepredstaviteľná. Prečo ho volili? Sme ako kapitalista z nemeckého filmu, ktorý po návrate z dovolenky našiel prehádzaný byt. Nemá to žiadny ďalší zmysel – skutočným cieľom je naše zdesenie, ktoré si voliči Kotlebu jednoducho užívajú z čírej závistlivej zlomyselnosti. Výzvy na povinné návštevy Osvienčimu a osvetu medzi Kotlebovými voličmi – aby pochopili aký je nebezpečný, len prilejú olej do ohňa slasti: Aha, boja sa – naša voľba splnila svoj účel.

V čom je výzva na povinné návštevy Osvienčmu zlá rovnako ako podobné výzvy na lepšie učenie dejepisu? Tento druh vzdelania je predsa správny a potrebný vždy. Prečo by mal byť reakciou na posledné voľby? Naozaj až keď bude zvolený Vzdor, bude treba posielať deti do Gulagu? Má byť vari všeobecné vzdelanie o týchto zásadných veciach závislé na posledných voľbách?

V nemeckom filme boli nakoniec mladí radikáli donútení uniesť milionára, pretože bol neočakávane doma. Milionár sa však nezľakol a napriek svojej situácii vystupoval dôsledne z pozície otcovskej autority, ktorá zjavne mladým radikálom chýbala. V anglicky hovoriacich krajinách sa názov prekladal ako Educators. Výchovnú lekciu dostali nakoniec mladí radikáli a preto je film skôr reakcionársky paškvil ako počin revolučný, avšak v niečom je pre nás celkom poučný. Nie je ani tak o revolučnom riešení skutočných rozporov kapitalizmu, ako by napovedal sužet, ale skôr o zázračnom vyriešní nedostatku otcovskej autority.

Ako na Kotlebu reagovať? Aké riešenia majú politici priniesť? Pokiaľ ide o teroristov máme zhruba jasno: Nech robíte čo chcete, žiadneho kompromisu sa nedočkáte. Nemali by sme byť príliš maternalistickí a akceptovať voľbu voličov Kotlebu, takú aká je. Malo by sa im dať jasne najavo, že o ich hlasy ani ich názory proste nie je záujem. Zaslúžia si to celkom určite podstatne viac ako voliči Fica, voči ktorým sme to robili bez akýchkoľvek výčitiek. Preto ak voči Kotlebovcom poľavujeme je jasné, že dôvodom nie je naša ľudskosť, ale len náš strach, ktorý si samozrejme nezaslúži žiaden rešpekt. Druhým snáď ešte horším je už spomínaná ideologická zaslepenosť.

Skutočným riešením nie sú útlocitné výjazdy do Rudnian, ale posilnenie štátnej autority. Ak zvýšiť počet policajtov, tak nie kvôli fiktívnej islamskej hrozbe, ale kvôli zvýšenému nebezpečenstvu rasovo motivovaného násilia. Do každého vlaku s Kotlebovcami treba nasadiť hliadku polície, ktorá zabezpečí bezpečnosť každému bez ohľadu na farbu pleti. Špeciálne upozorní každého cestujúceho, že keby ho Kotlebovci obťažovali, môžu sa obrátiť na políciu, ktorá s nimi urobí poriadok.

Hlavným problémom pre liberálneho „systémového“ voliča bude prekonanie ideologického predsudku, že štát má byť v princípe slabý a politickou mocou sa má v princípe pohŕdať. Všimnime si ako k politikom – viac menej predstaviteľom štátnej moci prehovára bloger Marec – baví sa s nimi ako s malými deťmi, ktoré neposlúchajú, zatiaľ čo Kotlebových voličov má akoby vo zvláštnej úcte.

Malo by to byť naopak. Ak už hľadáme pozitívny prvok, v ktorom, by sme mohli voličovi Kotlebu „ustúpiť“, potom by sme mali vypočuť ich volanie po zvýšenej autorite štátu. Paradoxne v tejto veci je treba dať v princípe fašistom za pravdu: S neposlušnými deťmi, ktoré sa nevedia zmestiť do kože treba rázne a systematicky urobiť poriadok. Je možno treba napríklad viac zákonom vymáhať úctu k štátnym symbolom. Keď hovorí prezident nikto by pritom napríklad nemal len tak beztrestne hulákať. Zapadlo by to do celkového svetového kontextu: V USA je to práve ľavičiar Sanders, kto vystupuje dôsledne ako autorita, čím predstavuje skutočného oponenta voči Trumpovým Joker- style klauniádam, ktoré zosmiešňujú USA už teraz. Čo bude potom, ak bude tento chlapík pod heslom „Make America great again!“ zvolený prezidentom?

Ak by som mal uviesť názorný príklad od nás, potom cestu ukázal svojho času Vladimír Palko. Napr. hanobenie vlajky EÚ by sa malo trestať a považovať za rušenie verejného poriadku. Ľavicoví a pro liberálni politici by si mali osvojiť Palkov zmysel pre uchovanie autority. „Štandartní politici“ by si mali osvojiť prirodzený rešpekt k vlastnému mandátu. Ako dokonalý antipríklad tu možno uviesť Sulíka a celkovo politikov SAS, ktorí sa priam vyžívajú v zhadzovaní akejkoľvek symbolickej autority, ak ešte nejakou náhodou disponujú – aby populisticky ukázali svoju „ľudskosť“ – a svoje „chyby“ – aby nás ubezpečili, že sú „jednými z nás“ – tento typ nechutnej liberálnej pretvárky, ktorá nás dnes fascinuje, by sme mali jednoznačne odmietnuť. Našim heslom by sa malo stať: Ak si predstaviteľom štátnej moci, alebo máš ambíciu ním byť – máš povinnosť sa podľa toho na verejnosti chovať. Ak si myslíte, že štátna autorita je už v podstate fašistická vec, ktorú treba odmietať z princípu, ja si myslím, že Kotleba bude silnieť spolu s týmto vašim presvedčením.

Preto si tiež myslím, že silnejúci Sulík, alebo Kollár vôbec neznamená slabnúceho Kotlebu. Myslím si presný opak. Rozvrat elementárnej úcty k symbolickému mandátu, ktoré Kollár a Sulík produkujú, sú presne vodou na Kotlebov mlyn. Končím pozitívnym príkladom: Pán prezident to podľa môjho názoru zatiaľ robí veľmi dobre.

Prečo zas Matovič

Na úvod štandardného predvolebného eňoňuňo Nkovo .týždňovo Smečkovo uhnutého článku by sa patrilo povedať úvodné slovo k nevoličom. – Ako sú to tí, ktorí si predstavujú politikov ako anjelov, alebo tí, ktorí nechcú zlepšenie, proste triedni nepriatelia, buď hlupáci, alebo cynici, ktorých treba nenávidieť ešte viac ako voličov SMERu, lebo volič SMERu bude proste voliť SMER – je v princípe neškodný, lebo vieme, že SMER klame – ale nevolič je nebezpečný živel, pretože má pravdu.

Nuž teda moje slovo k nevoličom znie: Máte recht. Všetci voliči vrátane mňa idú voliť v týchto voľbách čiatočne z hlúposti, čiastočne zo zbabelosti a čiastočne z vrodenej morálnej deviácie. Vy ste tu jediní normálni. Nedajte si vziať svoj zen. Tiež by som chcel byť jako vy. Nedajte sa oklamať Nkármi, že len oni sú v tom pravom budha – zene, v skutočnosti sú tesne pred nervovým zrútením, ako vždy pred voľbami. Ja konkrétne idem voliť Matovičove psychoterapeutické združenie viacmenej z hnevu. A vyberal som takto:

Zásadná volebná dilema chlapíka, čo nechce voliť SMER je medzi „štandartnými“ a „neštandartnými“. Štandartné strany sa líšia od SMERu tým, že kedysi boli založené z iných dôvodov ako kradnutie, avšak v určitom období prišli na to, že inak sa nedá, zatiaľ čo SMER to vedel už od svojho založenia, keďže vznikol neskôr. Sieť sa od SMERu líši akurát tým, že vznikla ešte neskôr, takže môžeme očakávať, že ak sa dostane do vlády bude podstatne korupčnejšia ako SMER, ak je niečo také ešte vôbec predstaviteľné. Výhodou štandartných pravicových strán voči ľavicovému SMERu má byť akési odborné zázemie. Hlavným ideovým guru odborného zázemia je extrémny protištátny nihilista Juraj Karpiš, takže jediná múdrosť tohto odborného zázemia spočíva v tom, že hodlá zlikvidovať to dobré, čo urobil SMER pre ľudí – napríklad vlaky zadarmo. Výsledkom nasadenia odborníkov bude len to, že vlaky zadarmo pre dôchodcov, študentov a deti jednoducho nebudú – inak sa nezlepší nič. Ak je pre vás stále strašnou záhadou prečo niekto volí SMER a nie pravicových odborníkov, tak len na okraj upozorňujem, že teraz som tú záhadu vyriešil. Toľko naokraj k slovenskému (btw aj k tzv. nemeckému ) štandardu.

Neštandartné strany sú tie, ktoré nepotrebujú pre svoje fungovanie korupciu, pretože si ich financujú pološialení milionári za účelom vlastnej psychoterapie, ktorá nebude fungovať a len ich uvrhne ešte hlbšie do víru ich vlastnej jebnutosti. Samozrejme podporou jednej z týchto strán nesledujem zlomyseľne gradáciu Matovičovho psychického úpadku – tento nevyhnutný úpadok je len colateral dammage a aj tak sa ním nedá nič robiť. V skutočnosti mi ide o výchovné posolstvo pre „štandardné“ strany vrátane SMERu. Posolstvo je toto:

„Gorila etc… nemôže byť riešená tak, že sa jednoducho zabudne a problémik nám pod kobercom pekne vyhnije ako ste zvyknutí. Nevyriešite to ani tak, že budete ukazovať prstom na Ficove lúpeže a Fico to nevyrieši tak, že bude ukazovať na vaše. Napriek záplavám „obdborníkov“,  ste doteraz neprišli ani k návrhu nejakého slušného modelu ako štandartne bez kradnutia ufinancovať vlastné strany, čo je základom toho, aby ste vôbec mali možnosť v budúcnosti prestať kradnúť, alebo niečo podstatné zlepšiť, alebo aspoň nastaviť prísnejší štandard kradnutia, aby sme sa priblížili západu. Vy ste jednoducho neurobili nič a spoľahli ste sa na Nko SME a týždeň, že vám zabezpečia voličov tým, že označia nevoličov za aktuálnych triednych nepriateľov. A Fico sa zas správne spoľahol na to, že nikto z konkurencie neponúkne nič iné než tradičné a overené „reformy“ od Karpiša. Hovno! Nebude to fungovať.“

Tak toto je moje posolstvo slovenskému štandartu. Dospel som k názoru, že jediným spôsobom ako efektívne oboznámiť s týmto posolstvom „štandardné“ strany je voliť Matovičove psychoterapeutické združenie. Neverím v Matovičovo zázračné uzdravenie. Volím tak, aby som poslal svoje posolstvo spôsobom, ktorý splní účel – doručí ho do uší tým správnym hajzlom.

Navyše môžem voliť jediného kandidáta, ktorý má názor na utečenecké kvóty ako Merkelová a ja, čiže súhlasný – áno jediný kandidát, ktorý súhlasí s kvótami je na kandidátke OĽANO – volá sa Suchánek. Viem, že by sa na to nemalo upozorňovať, lebo s ohľadom na štandardnú mieru štandardného slovenského chrapúnstva to nakoniec môže Matovičovi uškodiť, ale zas, čo ma po ňom.

Stručné zhrnutie: Nevoliť je podľa mňa tiež správna voľba, všetko ostatné pokiaľ hovoríme o „štandardnej“ scéne je podľa mojej skúsenosti proste len neschopnosť nedať sa manipulovať. Nevoliči majú 5 hviezdičiek. Voličom OĽANO dávam 4 hviezdičky. Ostaní ste úplne prepadli, ste nechutní.

Čo myslíme tým, keď sa pýtame, čo tým mysleli?

Týmto článkom chcem postaviť protiargumenty k nasledujúcej téze:

Téza

Keď tvorcovia Americkej ústavy v nej deklarovali rovnosť všetkých ľudí, je zjavné, že tým nemysleli otrokov, nakoľko vieme, že samotní tvorcovia reálne otrokov mali a v danom čase sa to nevnímalo ako protiústavný stav. Keďže pri výklade ústavného zákona máme rešpektovať účel zákonodarcu, je taký výklad, ktorý hovorí, že rovnosť sa týka aj (bývalých) otrokov neprípustný, pretože je v zjavnom rozpore so zámerom zákonodarcu. Zákonodarca totiž otrokov poťažmo černochov nepovažoval za ten typ „ľudí“, o ktorých hovorí v ústave – černosi  nie sú „ľuďmi“, ktorým chceli tvorcovia ústavy garantovať rovnosť. Preto nemala byť rovnosť neskôr (v dôsledku politických zmien) vyložená tak, že sa týka i černochov, ale mala byť zmenená ústava, lebo zákony máme vykladať tak ako ich myslel zákonodarca, ak sa od tohto princípu odvrátime, hrozí právny chaos.

Protiargumenty

Za základný problém takéhoto zdanlivo defaultneho a jasného výkladu úmyslu zákonodarcu považujem mnohoznačnosť otázky: Čo tým zakonodarca myslel?

Zdanlivo sa nemusíme zaoberať ani otázkou, čo myslel, keď hovoril o rovnosti „ľudí“, pretože vieme, čo tým určite nemyslel. Vieme totiž, že v danom čase bolo vlastníctvo otrokov akceptovaným a samozrejmým javom. Vieme teda, že otrokov poťažmo černochov určite nemyslel?

Problém je práve v tejto akceptácii a samozrejmosti. Je známe, že existencia otroctva v USA je americkým právom ignorovaný fakt. Otroctvo patrí do akéhosi „nevedomia“ amerického práva. Reálna existencia tohto „inštitútu“ nemá žiadne odzrkadlenie v práve. Táto ignorácia je pri všeobecnom rozšírení a akceptácii otroctva v začiatkoch americkej demokracie pozoruhodná. Ak bolo otroctvo všeobecne považované za defaultny stav, ako je možné, že takto rozšírený jav nemá žiadne vyjadrenie v zákonoch? Zapamätajme si túto zvláštnu ignoráciu.

Ak sa pýtame na úmysel zákonodarcu, môže byť skúmanie úmyslu zákonodarcu skrz historické skúmanie (zákonodarca reálne vlastnil otrokov), tak ako sme ho predviedli v úvodnej argumentácii, problematické a tento problém dokumentujem nasledovným príkladom: Čo ak sa spätne zistí, že zákonodarcovia, ktorí odhlasovali prohibíciu, boli všetko alkoholici? Čo ak sa zistí, že zákonodarca, ktorý zakazuje vraždu, tesne pred hlasovaním, alebo tesne po ňom niekoho zavraždil? – máme takýto historický fakt brať ako argument pri skúmaní úmyslu zákonodarcu?

Zdanlivo za vlasy pritiahnutý príklad. Podľa môjho názoru veľmi dobre vystihuje problém argumentácie reálnou historickou akceptáciou otroctva. Dovolím si tvrdiť nasledovné: úmysel zákonodarcu nie je možné zistiť historickým skúmaním toho „ako to bolo“ a to najmä vtedy ak je existencia toho „čo reálne bolo“ vo vtedajšom práve podozrivo ignorovaná. Čo ak bola ignorovaná práve preto, že si už vtedy zákonodarca uvedomoval, že otroctvo je v rozpore s rovnosťou deklarovanou v ústave, avšak práve preto, že bolo tak samozrejmým a zažitým javom, nebolo reálne ho priamo zakázať. Bolo rovnako zjavné, že otrokov nemyslíme, ako bolo zjavné, že je to v rozpore s ústavou. Keďže však bol tento rozpor „zažitý“ a nebolo reálne, že by niekto takto ústavu v danom čase vykladal, tak ponechali riešenie tejto otázky na budúce generácie.

Zďaleka nejde o právnu kuriozitu, či výnimku – takýto spôsob uvažovania je v práve bežný a je dokonca predpokladom existencie právneho systému.

Pre lepšie pochopenie tejto zdanlivo odťažitej veci dovolím si uviesť dnešný príklad: Zákony proti týraniu zvierat. Ak sa budú tieto zákony spätne skúmať spôsobom aký uvádzam v úvodnej argumentácii, potom zistíme, že v skutočnosti sa tieto zákony netýkajú ani zďaleka všetkých zvierat a v princípe sa za týranie považuje len určitý druh psychopatického krutého správania a skutočná miera utrpenia zvieraťa je vlastne zákonu  ľahostajná.

V našom práve sa s úplnou samozrejmosťou predpokladá, že vieme, čo je týranie zvierat a že samozrejme sem nespadá napríklad brutálne vykrmovanie husí na foie gras, či cirkusová drezúra, nehovoriac o podmienkach vo veľkochovoch. Pod týraním zákonodarca vlastne myslí v Žižekovskej definícii len „subjektívne“ násilie na zvieratách, nie „systematické“ násilie. V budúcnosti sa však môže systematické násilie zmeniť na subjektívne – môže začať byť takto vnímané (podobným spôsobom sa zmenilo vnímanie vojny po 2 svetovej vojne) a to najmä vtedy ak v dôsledku technologického pokroku nebude systémové násilie na zvieratách vnímané ako nevyhnutné. Povedzme, že budú vymyslené technnológie, ktoré umožnia, aby zvieratá neboli naozaj týrané a zákon, ktorý dnes nemožno nazvať inak ako hrubým pokrytectvom, bude vyložený doslovne a bez zmeny zákonodarstva sa bude jednoducho aplikovať tak, ako je napísaný.

Otázka znie: Bude to o nejakých 100 rokov správny výklad? Myslel to zákonodarca tak, že sa zákon naozaj týka všetkých zvierat a akejkoľvek formy týrania? Tvrdím, že myslel. Tvrdím, že práve preto, že systematické týranie je vnímané ako všeobecné a nevyhnutné … ako prax, ktorá sa akosi samozrejme neberie do úvahy – práve preto, môžeme povedať, že zákonodarca to tak myslel, avšak zároveň považoval pokrytectvo v tejto otázke za spoločensky nutné a samozrejmé.

Pokrytectvo doby, pokrytectvo celej spoločnosti neznamená, že sme to tak nemysleli – práve naopak. Mysleli, avšak boli sme pokrytcami. Rovnako ako keď partia notorikov odsúhlasí prohibíciu – to, že sa spätne zistí, že všetci reálne a verejne chlastali ako dúhy a spolu s nimi všetci ostatní, nič pri výklade ich úmyslu neznamená. Nie je to úplne rovnaké s rôznymi zákonmi týkajúcimi sa sexuálnych praktík? Napríklad zákaz cudzoložstva, či prostitúcie – skúmajme, čo reálne zákonodarcovia robili a zistíme, že vlastne nevieme, čo tým mysleli, aj keď sme si predtým mysleli, že je to úplne jasné.

Môj hlavný argument teda smeruje proti metóde – úmysel zákonodarcu nie je zistiteľný historickým skúmaním tohto typu a to najmä v prípadoch „právneho nevedomia“ ako si ich tu dovolím nazývať. Nie je vylúčené, že zákon, ktorý pôvodne bol v určitých ohľadoch čírym pokrytectvom a v tomto ohľade sa pôvodne ne-praktizoval, možno praktizovať a uplatňovať neskôr – tak ako ho zákonodarca naozaj myslel – keď k tomu spoločnosť dozreje. Je to doklad o tom, že spoločnosť žije, vyvíja sa a v hegelovskom zmysle – objavuje pravdu.

Na záver si dovolím krátku psychoanalytickú úvahu. Prečo je vlastne taký problém s touto protiargumentáciou? Myslím, že problémom je náboženský pôvod práva. Určité aspekty práva sú nepochopiteľné bez akceptácie jeho náboženskej povahy. Ak sa pýtame: Čo tým zákonodarca myslel? – tak nemáme zjavne na mysli zákonodarcu v jeho reálnej ľudskej podobe. Ak alkoholik schváli prohibíciu, musíme odhliadnuť od jeho reálneho zjavu, aby sme zistili, aký bol „jeho“ úmysel. Pýtame sa samozrejme nie na jeho ľudský úmysel – v momente, keď zákonodarca prehovára ako zákonodarca, nie je človekom a jeho zámery nemožno hodnotiť ako zámery ľudské, preto mu kľudne možno pripísať bezhriešnosť, vševedomosť a všemocnosť – ako keď pápež hovorí “ex cathedra” – pri výklade jeho úmyslu sa potom mýliť nebudeme. Skúsme skúmať reálnu históriu a skutky konkrétnych ľudí a spoločenstiev v dobe prijímania zákonov a ústav a zistíme, že nevieme vôbec nič.

Zoberme si len reálnu prax zákonodarcov pokiaľ ide o Slovenskú ústavu – naozaj chceme svoju ústavu prefiltrovať reálnymi životmi a názormi pár desiatok kreténov? A mysleli to títo kreténi, tak ako to prijali? Môžeme len skonštatovať nasledovné: Chvalabohu, boli to pokrytci a kreténi,  mysleli to presne tak, ako to napísali a ich reálne konanie a myslenie nielenže môžeme, ale priam musíme pri zisťovaní toho, čo mal zákonodarca na mysli –  IGNOROVAŤ.

Fico ako výtvor divadelný

Český disident Jan Tesař napísal pre svojich priateľov v roku 1989, tesne pred revolúciou, esej o Mníchovskom komplexe. Pointou pozoruhodnej Tesařovej úvahy je vyobrazenie českej politickej spoločnosti ako spoločnosti, ktorej činorodosť dlhodobo nespočíva v skutočnej činnosti, ale v symptomatickej tvorbe divadelných predstavení, ktoré šikovne zakrývajú zrejme etnicky podmienenú neschopnosť vnímať reálnu politiku ako nástroj uvedomelej činnosti pretvárajúcej realitu.

Politický systém Prvej republiky Masarykovej a Benešovej Tesař nekompromisne nazýva „blbokracie“. V Tesařovom ponímaní je slávna a dodnes riešená Mníchovská dilema: Mali sme bojovať?, dilemou od základu falošnou – dilemou vzniknutou až ex post, slúžiacou čisto efektu divadelnému ako nástroju chytrej politiky. Otázka, či sme mali bojovať totiž má za prepoklad mýtus, že Češi bojovať chceli, ale Beneš im v tom svojou zbabelosťou a diplomatickým chytračením zabránil. Domnelá dilema tu je len na to, aby vsugerovala tento mýtus ako samozrejmú pravdu, o ktorej sa nediskutuje a diskutovať sa má už len o tom, či sme mali.

Dilema zakrýva, podľa Tesařa historicky preukázateľnú skutočnosť, že Československý národ, poťažmo Češi v danom období nielenže bojovať nechceli, ale chceli len, viac či menej otvorene, kolaborovať s Hitlerom. Beneš zabránil tomu, aby Československo kolaborovalo otvorene a skutočnou dilemou, ktorá sa v roku 1938 a rokoch následujúcich až do pádu Hitlera v ČSR skutočne preukázateľne riešila bolo, či bol vôbec správny Benešov odpor. Či nebolo by pre nás výhodnejšie od začiatku sa otvorene pridať k Nemecku a nevytvárať si u Hitlera zlý dojem napríklad zbrklou mobilizáciou a zbytočne si tak škodiť.

Ako samozrejmé sa počas celej existencie ČSR predpokladalo, či už výslovne, alebo po tichu, že bojovať za našu bezpečnosť budú druhí. Nakoniec druhí nám vo vojne vybojovali aj samostatnosť. Masaryk sám zhodnotil situáciu tak, že v roku 1918 bola „revoluce nemožná“ – to jest slováci a češi by ČSR nechceli, keby sami za ňu museli prelievať krv, ale prijali ju ako milú náhodu, ktorá keď už sa raz ponúka … proste nie je zlé mať svoj štát, hlavne keď je to zadarmo.

A následne sa v tomto duchu ako spoločnosť Češi prejavovali vo všetkých oblastiach politiky. Je pozoruhodné ako Tesařov popis Prvej republiky dokonale korešponduje s dneškom. Stranícky rozparcelovaný štát, kde hlavnou činnosťou polickou je kradnutie a osobný prospech. Úplná lakomosť a krátkozrakosť vidiaca len úzky egoistický záujem, ktorá bola vlastná ako politikom tak významným kapitalistom, nakoniec chytrácky skrblila ešte aj na elementárnej obrane vlastnej existencie – finančne aj inak. Povinná trojročná vojenská služba bola dlhodobo národom a politickými stranami odmietaná, bez ohľadu na narastajúce riziko, o ktorom vedelo prinajmenšom od roku 1932.

V danej situácii blbokracie a všeobecnej túžby po kolaborácii a pohodlnom prežití bez zbytočných okolkov urobil Beneš nadľudský výkon tým, že sám politickými intrigami vytvoril ilúziu Mníchovskej dilemy, aby ochránil národ pred dobrovoľnou samovraždou. Je len zásluhou Beneša, že z vlastnej vôle kolaborantská spoločnosť bola po vojne braná ako obeť Mníchova, ktorá hrdinsky chcela bojovať, ale politici jej nedovolili. Mníchovská dilema je tu na to, aby sme mohli svetu a najmä sami sebe zahrať divadelné predstavenie a nadchýňať sa jeho dokonalým prevedením. Česká politická spoločnosť je v princípe spoločnosťou divadelnou, veĺké teátro vždy uprednostní pred reálnym činom. Tak tomu bolo pred Mníchovom a je tomu tak dodnes, Mníchov bol bravúrnym majsterštykom v nekonečnej sérii divadelných predstavení tvoriacich českú históriu.

Zrovna v deň, keď som fenomenálnu Tesařovu esej dočítal, naďabil na mňa status Richarda Sulíka, kde tento postuluje, inak na Sulíka celkom bystrú konštrukciu, že Ficove rozšírenie policajného zboru o 2500 policajtov, ktoré nebývale rozrušilo popredných mienkotvorcov liberálneho Facebooku je v skutočnosti priznaním Fica, že už teraz vie, že súd o kvóty nakoniec prehrá a patričný počet utečencov podľa kvót príjme:

Následne dáva potom logiku aj to, že Fico už teraz bráni vzniku Islamskej komunity, lebo vie, že to po voľbách bude aktuálne. Sulíkova konšpirácia naozaj nie je na zahodenie. Všimnime si, že Fico podobne postupoval v Ukrajinskej kríze – zatiaľčo svojim voličom a pravicovým novinárom prehodil pár provokačne proputinovských vyjadrení, v skutočnosti poctivo splnil všetky protiputinovské požiadavky Únie vrátane reverzu plynu. Napriek tomu ho pravicové médiá a Ivan Mikloš svorne vnímajú ako Putinovho poskoka. Putin je podľa Mikloša zrejme taký trubiroh, že skočí Ficovi na pár vyjadrení, aby namiesto toho pozoroval, čo Fico reálne robí. Ficovi jeho podliezanie Putinovi neprinieslo výhody, Putin mu za to nič nedal. – víťazoslávne oznamuje ďalšiu Ficovu porážku Mikloš. Opäť raz sa Fico ukázal ako totálny lúzer.

Okrem toho, že Fico je vlastne Putinov trol, je to aj kovaný rasista a druhý Hitler. Jediný kto o tom nevie je politológ Vašečka, podľa ktorého sú Ficove projekty integrácie Rómov podstatne úpešnejšie ako predošlé pravicové.

Všimnime si, že skutočný rozdiel medzi Ficom a opozíciou vie oceniť len kajnšmentke s mimoriadne jemným estetickým cítením. To sa dnes už ani nikto nesnaží veĺmi spochybňovať. Hlavnou výhodou pravice, ktorá tiež kradne je, že kradne akosi celkovo krajšie – nie tak škaredo ako Fico. Opozícia sa tiež vezie na strachu z utečencov, ale zachováva pritom určité dekórum. Samozrejme okrem Sulíka, ktorý si myslí, že Ficove protiutečenecké reči sú úplne správne a preto považuje za nevýhnutné vytvoriť veĺkú protificovskú koalíciu, ktorú samozrejme zvrhne pri prvom eurohlasovaní, pretože okrem neho bude nevyhnutne zložená zo samých eurohujerských sráčov.

Ak ste si to ešte nevšimli, tak Fica v škole týrali. Pokiaľ ide o Fica, čím viac sa blížia voľby tým viac sa stáva z každého správneho Nkára mentalista – kuknite si napr. Čikovského status 

Mimochodom: Nemám žiadnu pochybnosť, že po voľbách nás niekto ako Konštantín Čikovský určite vyzve, aby sme Fica už konečne prestali nenávidieť.

Zatiaľ koniec humoru, pointa je táto: Ak má Sulík pravdu a Fico sa naozaj pripravuje na prijatie kvót a celé protiutečenecké harašenie je len prázdna slama určená jeho politicky nezrelým voličom, dobrá najmä na to, aby títo nevolili rovnako nezrelých politikov (napríklad Sulíka), potom je Fico štátnik takmer Benešovho formátu, ktorému nevadí, že ho opozícia a pravicová tlač označujú za akéhosi Hitlera, ale priamo súc si vedomý jej hlúposti a neschopnosti vládnuť tieto dehonestácie vyvoláva, aby oklamal nielen väčšinu svojich hlúpych voličov, ale i väčšinu ešte hlúpejších a nezodpovednejších voličov a novinárov opozície a umožnil im robiť to jediné, čo robiť vedia – hrať divadlo. Divadlo, ktoré hovorí, že sme viacmenej mentálne skutočnou súčasťou EÚ, keď si kúpime protestný kebab. Fico nám v tom akože svojim populizmom bráni a slovákov sťahuje na svoju úroveň.

Fico zatiaľ vytrvalo a zodpovedne sleduje v daných podmienkach (hlúpe obyvateĺstvo, ešte hlúpejšia opozícia) svoj hlavný politický cieľ – aby Slovensko zostalo v integračnom jadre EÚ, aj keď si to ani trochu nezaslúži, pretože si samo vedome nedokáže nič také ani len otvorene povedať, nie, že cieľavedome robiť. O cieli tomto môžeme bez akýchloľvek pochybností vyhlásiť, že dnešná opozícia ho celkom určite nie je schopná realizovať, ba si zrejme ani vôbec neuvedomuje, že by mala. Nevýhnutným predpokladom dosiahnutia Ficovho cieľa však je paradoxne zachovanie ilúzie, že Fico je ten, čo nám to kazí a opozícia na čele s novinármi je tá, čo to chce a urobila by to, keby bolo keby. Opakujem: ak má Sulík pravdu … .

… áno je to len pekná teória, ale zas teória, ktorá sa opiera o fakty podstatne viac než opakované vízie druhého príchodu Hitlera. Aj samotný Vašečka, v spomínanom rozhovore vyslovuje podozrenie, že Fico partnerom v EÚ za zatvorenými dverami hovorí, že jeho reči sú len pre voličov a nemajú byť brané vážne.

V situácii, keď obyvateĺstvo i jeho lídri vidia svorne v EÚ najmä čosi, čo sme dostali zadarmo – ako doživotnú odmenu za to, že sme si nezvolili Mečiara – niečo čoho sa rýchlo zbavíme, keď bude treba niečo platiť – v takej situácii a s takými voličmi a takou opozíciou a takými novinármi sa vlastne ani nedá inak. Áno, podľa mňa sme natoľko detinskí, že si myslíme, že naše voľby sú hodnotené ako divadelná prezentácia pre západ a to je ich skutočný zmysel – teda nie sú to naše voľby, ale akési pseudovoľby a preto má logiku napríklad voliť Kotlebu „na protest“ a rovnako má zmysel prehlásiť na blogu SME, že ok, nasrali ste ma, tak ja budem odteraz rasista. To všetko má zmysel len vtedy, keď nás niekto dospelejší sleduje a ten niekto sa nami nechá detinsky vydierať. Keď sa hodíme o zem, kúpi nám možno hračku. To je btw. celá logika thinktanku, na ktorom je založená Sulíkova strana – myslí si niekto vážne, že by Sulík naozaj vystúpil z EÚ, keby aj mohol? Nuž a je to pravdepodobne aj logika Ficovej propagandy, akurát Fico ju dokáže umne využiť, aby naše zakotvenie v EÚ v konečnom dôsledku zaistil, kým sa nejakým zázrakom nepremeníme na uvedomelých občanov.

Na záver symptomatická scénka. V slávnej lampe s Ficom sa Štefan Hríb počas celej relácie tvári nejako takto:

a Fico sa tvári takto:

Štefan nakoniec žoviálne a s ohľadom na Ficove postavenie aj trochu nepatrične zahlási: „ A viac sa usmievajte!“ Fico na to pravdivo odpovie: „Usmieval som sa na vás skoro hodinu a pol.“

Fico investigatínych žurnalistov neoklame a nevyhnutne nakoniec skončí ako zakomplexovaný blbec, čo sa mu kedysi v škole smiali. Niet totiž na svete príjemnejšej činnosti, ako na doskách, ktoré znamenajú svet, statočne bojovať proti absolútnemu zlu.