Čo myslíme tým, keď sa pýtame, čo tým mysleli?

Týmto článkom chcem postaviť protiargumenty k nasledujúcej téze:

Téza

Keď tvorcovia Americkej ústavy v nej deklarovali rovnosť všetkých ľudí, je zjavné, že tým nemysleli otrokov, nakoľko vieme, že samotní tvorcovia reálne otrokov mali a v danom čase sa to nevnímalo ako protiústavný stav. Keďže pri výklade ústavného zákona máme rešpektovať účel zákonodarcu, je taký výklad, ktorý hovorí, že rovnosť sa týka aj (bývalých) otrokov neprípustný, pretože je v zjavnom rozpore so zámerom zákonodarcu. Zákonodarca totiž otrokov poťažmo černochov nepovažoval za ten typ „ľudí“, o ktorých hovorí v ústave – černosi  nie sú „ľuďmi“, ktorým chceli tvorcovia ústavy garantovať rovnosť. Preto nemala byť rovnosť neskôr (v dôsledku politických zmien) vyložená tak, že sa týka i černochov, ale mala byť zmenená ústava, lebo zákony máme vykladať tak ako ich myslel zákonodarca, ak sa od tohto princípu odvrátime, hrozí právny chaos.

Protiargumenty

Za základný problém takéhoto zdanlivo defaultneho a jasného výkladu úmyslu zákonodarcu považujem mnohoznačnosť otázky: Čo tým zakonodarca myslel?

Zdanlivo sa nemusíme zaoberať ani otázkou, čo myslel, keď hovoril o rovnosti „ľudí“, pretože vieme, čo tým určite nemyslel. Vieme totiž, že v danom čase bolo vlastníctvo otrokov akceptovaným a samozrejmým javom. Vieme teda, že otrokov poťažmo černochov určite nemyslel?

Problém je práve v tejto akceptácii a samozrejmosti. Je známe, že existencia otroctva v USA je americkým právom ignorovaný fakt. Otroctvo patrí do akéhosi „nevedomia“ amerického práva. Reálna existencia tohto „inštitútu“ nemá žiadne odzrkadlenie v práve. Táto ignorácia je pri všeobecnom rozšírení a akceptácii otroctva v začiatkoch americkej demokracie pozoruhodná. Ak bolo otroctvo všeobecne považované za defaultny stav, ako je možné, že takto rozšírený jav nemá žiadne vyjadrenie v zákonoch? Zapamätajme si túto zvláštnu ignoráciu.

Ak sa pýtame na úmysel zákonodarcu, môže byť skúmanie úmyslu zákonodarcu skrz historické skúmanie (zákonodarca reálne vlastnil otrokov), tak ako sme ho predviedli v úvodnej argumentácii, problematické a tento problém dokumentujem nasledovným príkladom: Čo ak sa spätne zistí, že zákonodarcovia, ktorí odhlasovali prohibíciu, boli všetko alkoholici? Čo ak sa zistí, že zákonodarca, ktorý zakazuje vraždu, tesne pred hlasovaním, alebo tesne po ňom niekoho zavraždil? – máme takýto historický fakt brať ako argument pri skúmaní úmyslu zákonodarcu?

Zdanlivo za vlasy pritiahnutý príklad. Podľa môjho názoru veľmi dobre vystihuje problém argumentácie reálnou historickou akceptáciou otroctva. Dovolím si tvrdiť nasledovné: úmysel zákonodarcu nie je možné zistiť historickým skúmaním toho „ako to bolo“ a to najmä vtedy ak je existencia toho „čo reálne bolo“ vo vtedajšom práve podozrivo ignorovaná. Čo ak bola ignorovaná práve preto, že si už vtedy zákonodarca uvedomoval, že otroctvo je v rozpore s rovnosťou deklarovanou v ústave, avšak práve preto, že bolo tak samozrejmým a zažitým javom, nebolo reálne ho priamo zakázať. Bolo rovnako zjavné, že otrokov nemyslíme, ako bolo zjavné, že je to v rozpore s ústavou. Keďže však bol tento rozpor „zažitý“ a nebolo reálne, že by niekto takto ústavu v danom čase vykladal, tak ponechali riešenie tejto otázky na budúce generácie.

Zďaleka nejde o právnu kuriozitu, či výnimku – takýto spôsob uvažovania je v práve bežný a je dokonca predpokladom existencie právneho systému.

Pre lepšie pochopenie tejto zdanlivo odťažitej veci dovolím si uviesť dnešný príklad: Zákony proti týraniu zvierat. Ak sa budú tieto zákony spätne skúmať spôsobom aký uvádzam v úvodnej argumentácii, potom zistíme, že v skutočnosti sa tieto zákony netýkajú ani zďaleka všetkých zvierat a v princípe sa za týranie považuje len určitý druh psychopatického krutého správania a skutočná miera utrpenia zvieraťa je vlastne zákonu  ľahostajná.

V našom práve sa s úplnou samozrejmosťou predpokladá, že vieme, čo je týranie zvierat a že samozrejme sem nespadá napríklad brutálne vykrmovanie husí na foie gras, či cirkusová drezúra, nehovoriac o podmienkach vo veľkochovoch. Pod týraním zákonodarca vlastne myslí v Žižekovskej definícii len „subjektívne“ násilie na zvieratách, nie „systematické“ násilie. V budúcnosti sa však môže systematické násilie zmeniť na subjektívne – môže začať byť takto vnímané (podobným spôsobom sa zmenilo vnímanie vojny po 2 svetovej vojne) a to najmä vtedy ak v dôsledku technologického pokroku nebude systémové násilie na zvieratách vnímané ako nevyhnutné. Povedzme, že budú vymyslené technnológie, ktoré umožnia, aby zvieratá neboli naozaj týrané a zákon, ktorý dnes nemožno nazvať inak ako hrubým pokrytectvom, bude vyložený doslovne a bez zmeny zákonodarstva sa bude jednoducho aplikovať tak, ako je napísaný.

Otázka znie: Bude to o nejakých 100 rokov správny výklad? Myslel to zákonodarca tak, že sa zákon naozaj týka všetkých zvierat a akejkoľvek formy týrania? Tvrdím, že myslel. Tvrdím, že práve preto, že systematické týranie je vnímané ako všeobecné a nevyhnutné … ako prax, ktorá sa akosi samozrejme neberie do úvahy – práve preto, môžeme povedať, že zákonodarca to tak myslel, avšak zároveň považoval pokrytectvo v tejto otázke za spoločensky nutné a samozrejmé.

Pokrytectvo doby, pokrytectvo celej spoločnosti neznamená, že sme to tak nemysleli – práve naopak. Mysleli, avšak boli sme pokrytcami. Rovnako ako keď partia notorikov odsúhlasí prohibíciu – to, že sa spätne zistí, že všetci reálne a verejne chlastali ako dúhy a spolu s nimi všetci ostatní, nič pri výklade ich úmyslu neznamená. Nie je to úplne rovnaké s rôznymi zákonmi týkajúcimi sa sexuálnych praktík? Napríklad zákaz cudzoložstva, či prostitúcie – skúmajme, čo reálne zákonodarcovia robili a zistíme, že vlastne nevieme, čo tým mysleli, aj keď sme si predtým mysleli, že je to úplne jasné.

Môj hlavný argument teda smeruje proti metóde – úmysel zákonodarcu nie je zistiteľný historickým skúmaním tohto typu a to najmä v prípadoch „právneho nevedomia“ ako si ich tu dovolím nazývať. Nie je vylúčené, že zákon, ktorý pôvodne bol v určitých ohľadoch čírym pokrytectvom a v tomto ohľade sa pôvodne ne-praktizoval, možno praktizovať a uplatňovať neskôr – tak ako ho zákonodarca naozaj myslel – keď k tomu spoločnosť dozreje. Je to doklad o tom, že spoločnosť žije, vyvíja sa a v hegelovskom zmysle – objavuje pravdu.

Na záver si dovolím krátku psychoanalytickú úvahu. Prečo je vlastne taký problém s touto protiargumentáciou? Myslím, že problémom je náboženský pôvod práva. Určité aspekty práva sú nepochopiteľné bez akceptácie jeho náboženskej povahy. Ak sa pýtame: Čo tým zákonodarca myslel? – tak nemáme zjavne na mysli zákonodarcu v jeho reálnej ľudskej podobe. Ak alkoholik schváli prohibíciu, musíme odhliadnuť od jeho reálneho zjavu, aby sme zistili, aký bol „jeho“ úmysel. Pýtame sa samozrejme nie na jeho ľudský úmysel – v momente, keď zákonodarca prehovára ako zákonodarca, nie je človekom a jeho zámery nemožno hodnotiť ako zámery ľudské, preto mu kľudne možno pripísať bezhriešnosť, vševedomosť a všemocnosť – ako keď pápež hovorí “ex cathedra” – pri výklade jeho úmyslu sa potom mýliť nebudeme. Skúsme skúmať reálnu históriu a skutky konkrétnych ľudí a spoločenstiev v dobe prijímania zákonov a ústav a zistíme, že nevieme vôbec nič.

Zoberme si len reálnu prax zákonodarcov pokiaľ ide o Slovenskú ústavu – naozaj chceme svoju ústavu prefiltrovať reálnymi životmi a názormi pár desiatok kreténov? A mysleli to títo kreténi, tak ako to prijali? Môžeme len skonštatovať nasledovné: Chvalabohu, boli to pokrytci a kreténi,  mysleli to presne tak, ako to napísali a ich reálne konanie a myslenie nielenže môžeme, ale priam musíme pri zisťovaní toho, čo mal zákonodarca na mysli –  IGNOROVAŤ.

Fico ako výtvor divadelný

Český disident Jan Tesař napísal pre svojich priateľov v roku 1989, tesne pred revolúciou, esej o Mníchovskom komplexe. Pointou pozoruhodnej Tesařovej úvahy je vyobrazenie českej politickej spoločnosti ako spoločnosti, ktorej činorodosť dlhodobo nespočíva v skutočnej činnosti, ale v symptomatickej tvorbe divadelných predstavení, ktoré šikovne zakrývajú zrejme etnicky podmienenú neschopnosť vnímať reálnu politiku ako nástroj uvedomelej činnosti pretvárajúcej realitu.

Politický systém Prvej republiky Masarykovej a Benešovej Tesař nekompromisne nazýva „blbokracie“. V Tesařovom ponímaní je slávna a dodnes riešená Mníchovská dilema: Mali sme bojovať?, dilemou od základu falošnou – dilemou vzniknutou až ex post, slúžiacou čisto efektu divadelnému ako nástroju chytrej politiky. Otázka, či sme mali bojovať totiž má za prepoklad mýtus, že Češi bojovať chceli, ale Beneš im v tom svojou zbabelosťou a diplomatickým chytračením zabránil. Domnelá dilema tu je len na to, aby vsugerovala tento mýtus ako samozrejmú pravdu, o ktorej sa nediskutuje a diskutovať sa má už len o tom, či sme mali.

Dilema zakrýva, podľa Tesařa historicky preukázateľnú skutočnosť, že Československý národ, poťažmo Češi v danom období nielenže bojovať nechceli, ale chceli len, viac či menej otvorene, kolaborovať s Hitlerom. Beneš zabránil tomu, aby Československo kolaborovalo otvorene a skutočnou dilemou, ktorá sa v roku 1938 a rokoch následujúcich až do pádu Hitlera v ČSR skutočne preukázateľne riešila bolo, či bol vôbec správny Benešov odpor. Či nebolo by pre nás výhodnejšie od začiatku sa otvorene pridať k Nemecku a nevytvárať si u Hitlera zlý dojem napríklad zbrklou mobilizáciou a zbytočne si tak škodiť.

Ako samozrejmé sa počas celej existencie ČSR predpokladalo, či už výslovne, alebo po tichu, že bojovať za našu bezpečnosť budú druhí. Nakoniec druhí nám vo vojne vybojovali aj samostatnosť. Masaryk sám zhodnotil situáciu tak, že v roku 1918 bola „revoluce nemožná“ – to jest slováci a češi by ČSR nechceli, keby sami za ňu museli prelievať krv, ale prijali ju ako milú náhodu, ktorá keď už sa raz ponúka … proste nie je zlé mať svoj štát, hlavne keď je to zadarmo.

A následne sa v tomto duchu ako spoločnosť Češi prejavovali vo všetkých oblastiach politiky. Je pozoruhodné ako Tesařov popis Prvej republiky dokonale korešponduje s dneškom. Stranícky rozparcelovaný štát, kde hlavnou činnosťou polickou je kradnutie a osobný prospech. Úplná lakomosť a krátkozrakosť vidiaca len úzky egoistický záujem, ktorá bola vlastná ako politikom tak významným kapitalistom, nakoniec chytrácky skrblila ešte aj na elementárnej obrane vlastnej existencie – finančne aj inak. Povinná trojročná vojenská služba bola dlhodobo národom a politickými stranami odmietaná, bez ohľadu na narastajúce riziko, o ktorom vedelo prinajmenšom od roku 1932.

V danej situácii blbokracie a všeobecnej túžby po kolaborácii a pohodlnom prežití bez zbytočných okolkov urobil Beneš nadľudský výkon tým, že sám politickými intrigami vytvoril ilúziu Mníchovskej dilemy, aby ochránil národ pred dobrovoľnou samovraždou. Je len zásluhou Beneša, že z vlastnej vôle kolaborantská spoločnosť bola po vojne braná ako obeť Mníchova, ktorá hrdinsky chcela bojovať, ale politici jej nedovolili. Mníchovská dilema je tu na to, aby sme mohli svetu a najmä sami sebe zahrať divadelné predstavenie a nadchýňať sa jeho dokonalým prevedením. Česká politická spoločnosť je v princípe spoločnosťou divadelnou, veĺké teátro vždy uprednostní pred reálnym činom. Tak tomu bolo pred Mníchovom a je tomu tak dodnes, Mníchov bol bravúrnym majsterštykom v nekonečnej sérii divadelných predstavení tvoriacich českú históriu.

Zrovna v deň, keď som fenomenálnu Tesařovu esej dočítal, naďabil na mňa status Richarda Sulíka, kde tento postuluje, inak na Sulíka celkom bystrú konštrukciu, že Ficove rozšírenie policajného zboru o 2500 policajtov, ktoré nebývale rozrušilo popredných mienkotvorcov liberálneho Facebooku je v skutočnosti priznaním Fica, že už teraz vie, že súd o kvóty nakoniec prehrá a patričný počet utečencov podľa kvót príjme:

Následne dáva potom logiku aj to, že Fico už teraz bráni vzniku Islamskej komunity, lebo vie, že to po voľbách bude aktuálne. Sulíkova konšpirácia naozaj nie je na zahodenie. Všimnime si, že Fico podobne postupoval v Ukrajinskej kríze – zatiaľčo svojim voličom a pravicovým novinárom prehodil pár provokačne proputinovských vyjadrení, v skutočnosti poctivo splnil všetky protiputinovské požiadavky Únie vrátane reverzu plynu. Napriek tomu ho pravicové médiá a Ivan Mikloš svorne vnímajú ako Putinovho poskoka. Putin je podľa Mikloša zrejme taký trubiroh, že skočí Ficovi na pár vyjadrení, aby namiesto toho pozoroval, čo Fico reálne robí. Ficovi jeho podliezanie Putinovi neprinieslo výhody, Putin mu za to nič nedal. – víťazoslávne oznamuje ďalšiu Ficovu porážku Mikloš. Opäť raz sa Fico ukázal ako totálny lúzer.

Okrem toho, že Fico je vlastne Putinov trol, je to aj kovaný rasista a druhý Hitler. Jediný kto o tom nevie je politológ Vašečka, podľa ktorého sú Ficove projekty integrácie Rómov podstatne úpešnejšie ako predošlé pravicové.

Všimnime si, že skutočný rozdiel medzi Ficom a opozíciou vie oceniť len kajnšmentke s mimoriadne jemným estetickým cítením. To sa dnes už ani nikto nesnaží veĺmi spochybňovať. Hlavnou výhodou pravice, ktorá tiež kradne je, že kradne akosi celkovo krajšie – nie tak škaredo ako Fico. Opozícia sa tiež vezie na strachu z utečencov, ale zachováva pritom určité dekórum. Samozrejme okrem Sulíka, ktorý si myslí, že Ficove protiutečenecké reči sú úplne správne a preto považuje za nevýhnutné vytvoriť veĺkú protificovskú koalíciu, ktorú samozrejme zvrhne pri prvom eurohlasovaní, pretože okrem neho bude nevyhnutne zložená zo samých eurohujerských sráčov.

Ak ste si to ešte nevšimli, tak Fica v škole týrali. Pokiaľ ide o Fica, čím viac sa blížia voľby tým viac sa stáva z každého správneho Nkára mentalista – kuknite si napr. Čikovského status 

Mimochodom: Nemám žiadnu pochybnosť, že po voľbách nás niekto ako Konštantín Čikovský určite vyzve, aby sme Fica už konečne prestali nenávidieť.

Zatiaľ koniec humoru, pointa je táto: Ak má Sulík pravdu a Fico sa naozaj pripravuje na prijatie kvót a celé protiutečenecké harašenie je len prázdna slama určená jeho politicky nezrelým voličom, dobrá najmä na to, aby títo nevolili rovnako nezrelých politikov (napríklad Sulíka), potom je Fico štátnik takmer Benešovho formátu, ktorému nevadí, že ho opozícia a pravicová tlač označujú za akéhosi Hitlera, ale priamo súc si vedomý jej hlúposti a neschopnosti vládnuť tieto dehonestácie vyvoláva, aby oklamal nielen väčšinu svojich hlúpych voličov, ale i väčšinu ešte hlúpejších a nezodpovednejších voličov a novinárov opozície a umožnil im robiť to jediné, čo robiť vedia – hrať divadlo. Divadlo, ktoré hovorí, že sme viacmenej mentálne skutočnou súčasťou EÚ, keď si kúpime protestný kebab. Fico nám v tom akože svojim populizmom bráni a slovákov sťahuje na svoju úroveň.

Fico zatiaľ vytrvalo a zodpovedne sleduje v daných podmienkach (hlúpe obyvateĺstvo, ešte hlúpejšia opozícia) svoj hlavný politický cieľ – aby Slovensko zostalo v integračnom jadre EÚ, aj keď si to ani trochu nezaslúži, pretože si samo vedome nedokáže nič také ani len otvorene povedať, nie, že cieľavedome robiť. O cieli tomto môžeme bez akýchloľvek pochybností vyhlásiť, že dnešná opozícia ho celkom určite nie je schopná realizovať, ba si zrejme ani vôbec neuvedomuje, že by mala. Nevýhnutným predpokladom dosiahnutia Ficovho cieľa však je paradoxne zachovanie ilúzie, že Fico je ten, čo nám to kazí a opozícia na čele s novinármi je tá, čo to chce a urobila by to, keby bolo keby. Opakujem: ak má Sulík pravdu … .

… áno je to len pekná teória, ale zas teória, ktorá sa opiera o fakty podstatne viac než opakované vízie druhého príchodu Hitlera. Aj samotný Vašečka, v spomínanom rozhovore vyslovuje podozrenie, že Fico partnerom v EÚ za zatvorenými dverami hovorí, že jeho reči sú len pre voličov a nemajú byť brané vážne.

V situácii, keď obyvateĺstvo i jeho lídri vidia svorne v EÚ najmä čosi, čo sme dostali zadarmo – ako doživotnú odmenu za to, že sme si nezvolili Mečiara – niečo čoho sa rýchlo zbavíme, keď bude treba niečo platiť – v takej situácii a s takými voličmi a takou opozíciou a takými novinármi sa vlastne ani nedá inak. Áno, podľa mňa sme natoľko detinskí, že si myslíme, že naše voľby sú hodnotené ako divadelná prezentácia pre západ a to je ich skutočný zmysel – teda nie sú to naše voľby, ale akési pseudovoľby a preto má logiku napríklad voliť Kotlebu „na protest“ a rovnako má zmysel prehlásiť na blogu SME, že ok, nasrali ste ma, tak ja budem odteraz rasista. To všetko má zmysel len vtedy, keď nás niekto dospelejší sleduje a ten niekto sa nami nechá detinsky vydierať. Keď sa hodíme o zem, kúpi nám možno hračku. To je btw. celá logika thinktanku, na ktorom je založená Sulíkova strana – myslí si niekto vážne, že by Sulík naozaj vystúpil z EÚ, keby aj mohol? Nuž a je to pravdepodobne aj logika Ficovej propagandy, akurát Fico ju dokáže umne využiť, aby naše zakotvenie v EÚ v konečnom dôsledku zaistil, kým sa nejakým zázrakom nepremeníme na uvedomelých občanov.

Na záver symptomatická scénka. V slávnej lampe s Ficom sa Štefan Hríb počas celej relácie tvári nejako takto:

a Fico sa tvári takto:

Štefan nakoniec žoviálne a s ohľadom na Ficove postavenie aj trochu nepatrične zahlási: „ A viac sa usmievajte!“ Fico na to pravdivo odpovie: „Usmieval som sa na vás skoro hodinu a pol.“

Fico investigatínych žurnalistov neoklame a nevyhnutne nakoniec skončí ako zakomplexovaný blbec, čo sa mu kedysi v škole smiali. Niet totiž na svete príjemnejšej činnosti, ako na doskách, ktoré znamenajú svet, statočne bojovať proti absolútnemu zlu.