Čo myslíme tým, keď sa pýtame, čo tým mysleli?

Týmto článkom chcem postaviť protiargumenty k nasledujúcej téze:

Téza

Keď tvorcovia Americkej ústavy v nej deklarovali rovnosť všetkých ľudí, je zjavné, že tým nemysleli otrokov, nakoľko vieme, že samotní tvorcovia reálne otrokov mali a v danom čase sa to nevnímalo ako protiústavný stav. Keďže pri výklade ústavného zákona máme rešpektovať účel zákonodarcu, je taký výklad, ktorý hovorí, že rovnosť sa týka aj (bývalých) otrokov neprípustný, pretože je v zjavnom rozpore so zámerom zákonodarcu. Zákonodarca totiž otrokov poťažmo černochov nepovažoval za ten typ „ľudí“, o ktorých hovorí v ústave – černosi  nie sú „ľuďmi“, ktorým chceli tvorcovia ústavy garantovať rovnosť. Preto nemala byť rovnosť neskôr (v dôsledku politických zmien) vyložená tak, že sa týka i černochov, ale mala byť zmenená ústava, lebo zákony máme vykladať tak ako ich myslel zákonodarca, ak sa od tohto princípu odvrátime, hrozí právny chaos.

Protiargumenty

Za základný problém takéhoto zdanlivo defaultneho a jasného výkladu úmyslu zákonodarcu považujem mnohoznačnosť otázky: Čo tým zakonodarca myslel?

Zdanlivo sa nemusíme zaoberať ani otázkou, čo myslel, keď hovoril o rovnosti „ľudí“, pretože vieme, čo tým určite nemyslel. Vieme totiž, že v danom čase bolo vlastníctvo otrokov akceptovaným a samozrejmým javom. Vieme teda, že otrokov poťažmo černochov určite nemyslel?

Problém je práve v tejto akceptácii a samozrejmosti. Je známe, že existencia otroctva v USA je americkým právom ignorovaný fakt. Otroctvo patrí do akéhosi „nevedomia“ amerického práva. Reálna existencia tohto „inštitútu“ nemá žiadne odzrkadlenie v práve. Táto ignorácia je pri všeobecnom rozšírení a akceptácii otroctva v začiatkoch americkej demokracie pozoruhodná. Ak bolo otroctvo všeobecne považované za defaultny stav, ako je možné, že takto rozšírený jav nemá žiadne vyjadrenie v zákonoch? Zapamätajme si túto zvláštnu ignoráciu.

Ak sa pýtame na úmysel zákonodarcu, môže byť skúmanie úmyslu zákonodarcu skrz historické skúmanie (zákonodarca reálne vlastnil otrokov), tak ako sme ho predviedli v úvodnej argumentácii, problematické a tento problém dokumentujem nasledovným príkladom: Čo ak sa spätne zistí, že zákonodarcovia, ktorí odhlasovali prohibíciu, boli všetko alkoholici? Čo ak sa zistí, že zákonodarca, ktorý zakazuje vraždu, tesne pred hlasovaním, alebo tesne po ňom niekoho zavraždil? – máme takýto historický fakt brať ako argument pri skúmaní úmyslu zákonodarcu?

Zdanlivo za vlasy pritiahnutý príklad. Podľa môjho názoru veľmi dobre vystihuje problém argumentácie reálnou historickou akceptáciou otroctva. Dovolím si tvrdiť nasledovné: úmysel zákonodarcu nie je možné zistiť historickým skúmaním toho „ako to bolo“ a to najmä vtedy ak je existencia toho „čo reálne bolo“ vo vtedajšom práve podozrivo ignorovaná. Čo ak bola ignorovaná práve preto, že si už vtedy zákonodarca uvedomoval, že otroctvo je v rozpore s rovnosťou deklarovanou v ústave, avšak práve preto, že bolo tak samozrejmým a zažitým javom, nebolo reálne ho priamo zakázať. Bolo rovnako zjavné, že otrokov nemyslíme, ako bolo zjavné, že je to v rozpore s ústavou. Keďže však bol tento rozpor „zažitý“ a nebolo reálne, že by niekto takto ústavu v danom čase vykladal, tak ponechali riešenie tejto otázky na budúce generácie.

Zďaleka nejde o právnu kuriozitu, či výnimku – takýto spôsob uvažovania je v práve bežný a je dokonca predpokladom existencie právneho systému.

Pre lepšie pochopenie tejto zdanlivo odťažitej veci dovolím si uviesť dnešný príklad: Zákony proti týraniu zvierat. Ak sa budú tieto zákony spätne skúmať spôsobom aký uvádzam v úvodnej argumentácii, potom zistíme, že v skutočnosti sa tieto zákony netýkajú ani zďaleka všetkých zvierat a v princípe sa za týranie považuje len určitý druh psychopatického krutého správania a skutočná miera utrpenia zvieraťa je vlastne zákonu  ľahostajná.

V našom práve sa s úplnou samozrejmosťou predpokladá, že vieme, čo je týranie zvierat a že samozrejme sem nespadá napríklad brutálne vykrmovanie husí na foie gras, či cirkusová drezúra, nehovoriac o podmienkach vo veľkochovoch. Pod týraním zákonodarca vlastne myslí v Žižekovskej definícii len „subjektívne“ násilie na zvieratách, nie „systematické“ násilie. V budúcnosti sa však môže systematické násilie zmeniť na subjektívne – môže začať byť takto vnímané (podobným spôsobom sa zmenilo vnímanie vojny po 2 svetovej vojne) a to najmä vtedy ak v dôsledku technologického pokroku nebude systémové násilie na zvieratách vnímané ako nevyhnutné. Povedzme, že budú vymyslené technnológie, ktoré umožnia, aby zvieratá neboli naozaj týrané a zákon, ktorý dnes nemožno nazvať inak ako hrubým pokrytectvom, bude vyložený doslovne a bez zmeny zákonodarstva sa bude jednoducho aplikovať tak, ako je napísaný.

Otázka znie: Bude to o nejakých 100 rokov správny výklad? Myslel to zákonodarca tak, že sa zákon naozaj týka všetkých zvierat a akejkoľvek formy týrania? Tvrdím, že myslel. Tvrdím, že práve preto, že systematické týranie je vnímané ako všeobecné a nevyhnutné … ako prax, ktorá sa akosi samozrejme neberie do úvahy – práve preto, môžeme povedať, že zákonodarca to tak myslel, avšak zároveň považoval pokrytectvo v tejto otázke za spoločensky nutné a samozrejmé.

Pokrytectvo doby, pokrytectvo celej spoločnosti neznamená, že sme to tak nemysleli – práve naopak. Mysleli, avšak boli sme pokrytcami. Rovnako ako keď partia notorikov odsúhlasí prohibíciu – to, že sa spätne zistí, že všetci reálne a verejne chlastali ako dúhy a spolu s nimi všetci ostatní, nič pri výklade ich úmyslu neznamená. Nie je to úplne rovnaké s rôznymi zákonmi týkajúcimi sa sexuálnych praktík? Napríklad zákaz cudzoložstva, či prostitúcie – skúmajme, čo reálne zákonodarcovia robili a zistíme, že vlastne nevieme, čo tým mysleli, aj keď sme si predtým mysleli, že je to úplne jasné.

Môj hlavný argument teda smeruje proti metóde – úmysel zákonodarcu nie je zistiteľný historickým skúmaním tohto typu a to najmä v prípadoch „právneho nevedomia“ ako si ich tu dovolím nazývať. Nie je vylúčené, že zákon, ktorý pôvodne bol v určitých ohľadoch čírym pokrytectvom a v tomto ohľade sa pôvodne ne-praktizoval, možno praktizovať a uplatňovať neskôr – tak ako ho zákonodarca naozaj myslel – keď k tomu spoločnosť dozreje. Je to doklad o tom, že spoločnosť žije, vyvíja sa a v hegelovskom zmysle – objavuje pravdu.

Na záver si dovolím krátku psychoanalytickú úvahu. Prečo je vlastne taký problém s touto protiargumentáciou? Myslím, že problémom je náboženský pôvod práva. Určité aspekty práva sú nepochopiteľné bez akceptácie jeho náboženskej povahy. Ak sa pýtame: Čo tým zákonodarca myslel? – tak nemáme zjavne na mysli zákonodarcu v jeho reálnej ľudskej podobe. Ak alkoholik schváli prohibíciu, musíme odhliadnuť od jeho reálneho zjavu, aby sme zistili, aký bol „jeho“ úmysel. Pýtame sa samozrejme nie na jeho ľudský úmysel – v momente, keď zákonodarca prehovára ako zákonodarca, nie je človekom a jeho zámery nemožno hodnotiť ako zámery ľudské, preto mu kľudne možno pripísať bezhriešnosť, vševedomosť a všemocnosť – ako keď pápež hovorí “ex cathedra” – pri výklade jeho úmyslu sa potom mýliť nebudeme. Skúsme skúmať reálnu históriu a skutky konkrétnych ľudí a spoločenstiev v dobe prijímania zákonov a ústav a zistíme, že nevieme vôbec nič.

Zoberme si len reálnu prax zákonodarcov pokiaľ ide o Slovenskú ústavu – naozaj chceme svoju ústavu prefiltrovať reálnymi životmi a názormi pár desiatok kreténov? A mysleli to títo kreténi, tak ako to prijali? Môžeme len skonštatovať nasledovné: Chvalabohu, boli to pokrytci a kreténi,  mysleli to presne tak, ako to napísali a ich reálne konanie a myslenie nielenže môžeme, ale priam musíme pri zisťovaní toho, čo mal zákonodarca na mysli –  IGNOROVAŤ.