Fenomén Kotlebovho voliča sa vzpiera akémukoľvek bežnému novinárskemu vysvetleniu. Voľba Kotlebu uniká schémam, na základe ktorých pracujú slovenské novinárske a „analytické“ hlavy. Pekne to vystihuje najmä súhrnný (tým, že zhŕňa všetky novinárske pokusy) článok Sama Marca, ktorý za najvážnejšiu chybu politikov (prvým predsudkom novinárov je, že politici museli urobiť nejakú chybu) považuje „odtrhnutie sa od „voličskej reality“ a za cnosť Kotlebu je považovaná jej akceptácia.
Psychoanalyticky Marec nemá na mysli realitu s malým r – ale fantasmatickú Realitu Kotlebovho voliča, tak ako si ho predstavuje Marec. Marcov ideálny politik nie je realista v zmysle Machiavellizmu, ale akýsi dokonalý herec, ktorý sa vohráva do ideálnej figúry ľudového“ politika, tak ako si ju vyfantazírovali Marcovi hypotetickí sedláci z mýtických Rudnian: politik, ktorý vám príde okopať záhradku, odniesť nákup, prípade vás prevedie cez cestu. Takto si predstavuje boj s Kotlebom bloger Marec, ktorý si zároveň myslí, že politici sú „odtrhnutí od reality“ a preto na nich trochu zúfalo, ale zároveň veľmi vážne apeluje: Vážení politici, boli ste už v Rudňanoch? Lebo Marian Kotleba bol
Marec je len príkladným obrázkom celkového zúfalstva v interpretácii faktu Kotlebovho úspechu. Marec robí rovnakú chybu ako väčšina intepretujúcich – to, čo tvrdí, sa dalo tvrdiť v čase, keď bol Kotleba ešte lokálnym problémom jednej župy. Jeho úspech je medziregionálne príliš rovnomerný. Je teda zjavné, že nemohol okopať záhradku všetkým a ani zásadnej väčšine svojich voličov – že skúsenosť osobného kontaktu tu nemohla zohrať naozaj zásadnú rolu. Voľba Koltebu je výsledkom mediálneho obrazu Kotlebu. To ale hovorí niečo, čo novinári z nejakého dôvodu nechcú počuť.
Mediálny obraz Kotlebu je, že Kotleba je rasista. Preto ho jeho voliči volili. A teda opak mediálnej ilúzie, ktorá tvrdí, že voliči Kotlebu nie sú rasisti, je pravdou – je istejšie, že voliči Kotlebu nenávidia Rómov ako to, že ich nenávidí samotný Kotleba. Voliči Kotlebu sú teda celkom určite rasisti. Rasizmus nie je nutne nejaké učenie, ktoré nasajete z nacistických knižiek – u Kotlebových voličov je to proste defaultny spôsob nahliadania na svet. Museli by vyvinúť intelektuálnu snahu aby sa rasizmu zbavili, nie na to aby sa rasistami stali a preto ani celkom jasne nevedia, že nimi sú.
Za povšimnutie stojí porovnanie stratégií, ktoré slovenské neoliberálne médiá zvolili proti Ficovi a proti Kotlebovi. Ficovolič z Utekáča aj keď vyzerá neškodne je „náš“ ozajstný nepriateľ a skutočná príčina všetkého zla – je to lenivec a zlodej, sociálny vydierač, zkorumpovaný Ficovými balíčkami a vlakmi zadarmo – zlý parazitický neschopný odpad, s ktorým neexistuje žiadny kompromis, a ktorý sa má konečne naučiť ako sa postarať sám o seba. Kotlebov volič z Rudnian je chudák, ktorému politici nerozumejú a ktorý si zaslúži všetky benefity, o ktorých môže ficovolič z Utekáča len snívať. Štandartní politici mu majú ísť rovno do Rudnian zaväzovať mu šnúrky na bagandžiach.
Zaujímavé! Zatiaľčo „sociálno demokratický“ jemne nacionalistický a podprahovo aj tak trochu rasistický volič je nepriateľ číslo 1 a hnusný hajzel, otvorene rasistický volič (koho ešte treba voliť, aby vás SME, alebo Nko uznalo za rasistu?) je chudák, ktorému treba pomáhať a ktorý v skutočnosti nie je žiadny rasista, len si pomýlil Kotlebu s matkou Terezou.
Nebol by som prekvapený, keby mal špeciálne tento článok vyššiu čítanosť ako je obvyklé na tomto blogu. Som presvedčený, že jeho názov zoberú voliči Sulíka úplne vážne. Hovorí len to, čo si už dávno mysleli, len to doteraz nemal odvahu nikto otvorene povedať.
Nemožno sa ubrániť ideologickej interpretácii – na Slovensku je v médiách stále dominantný neoliberalizmus a preto aj jemný, čisto symbolický sklon smerom k sociálnej rovnosti je horší ako otvorený rasizmus. To je vnmané ako komunizmus a ten je jediné skutočné zlo. Fašizmus je neposlušné zvieratko, ktoré si možno skrotiť. (Kotleba má v podstate rovnaký program ako Sulík – ktorý má úplne najlepší program. Zaujimavé, že u Karpiša nebol Kotleba dvojka po Sulíkovi.) Akokoľvek je takáto jednoduchá ideologická presmyčka lákavá a je na nej veľa pravdy – na teraz ju opustime a pokračujme v úvahách ďalej.
Je to skôr tak, že Ficov volič je vysvetliteľnejší ako volič Kotlebov. Ficov volič je v nejakom zmysle ešte volič štandartný zatiaľ čo volič Kotlebu v nejakom zmysle, to jest v takom, aby to dávalo zmysel aj Petrovi Schuzovi postráda „štandartné motivácie“, čiže motivácie pragmaticky cynické. Jednoducho tie, ktoré sa zvyknú v inom kontexte označovať ako voličská korupcia.
Pre takého Schutza je Fico jednoducho vysvetliteľný fenomén: Od Fica možno očakávať vianočné balíčky a vláčiky zadarmo. Od Kotlebu zjavne nemožno očakávať nič okrem fyzického násilia voči Rómom. Čo zo svojej voľby Kotlebov volič má? – okrem ukojenia nenávisti? Znovu opakujem, že pomoc pri povodniach a celkovo Kotlebove charitatívne akcie sa mohli týkať úzkeho počtu voličov regionálne obmedzených – Kotlebu však volilo cca celé Slovensko cca rovnako. Prečo?
Jednoduchá – povedzme až hlúpa odpoveď je: Pretože chceli zvoliť Kotlebu. Túto triviálnu odpoveď bolo treba sformulovať, pretože všetci sa jej nejako snažia vyhnúť. Tento úhybný manéver je všeobecný „antisystémový volič“ – čiže volič, ktorý nevie, čo vlastne chce – v skutočnosti nechce voliť Kotlebu, ale volí ho, aby ukázal slovenským politikom, že už je úplne zúfalý z toho akí sú skorumpovaní – všimnime si, že aj tu je takto interpretovaný volič Kotlebu bližší k neoliberálnemu čitateľovi SME a denníka N ako volič Fica. „Prostestný“ Kotlebov volič je len hlúpejšia, nevzdelaná verzia štandartného pravicového voliča.
Kotlebov volič ako protestný antisystémový volič má v tejto štandartnej intepretácii lokálny slovenský charater – voľba Kotlebu je odpoveď na charakteristickú Smerácku korupciu a prebyrokratizovaný štát, ktorý chce motivovať zdecimovanú slovenskú pravicu, aby sa konečne vzchopila a zrušila posledné zvyšky štátu a EÚ.
Voľba Kotlebu má skôr súvis s celosvetovým fenoménom, ktorý sa objavil po Fukuyamovi – nazvime ho pracovne samoreferenčná udalosť. Udalosť bez hlbšieho vzťahu k vyššiemu celkovému účelu, ktorej hýbatelia majú za konečný cieľ jednoducho uskutočnenie udalosti samotnej. Ako príklad takejto udalosti nám môže poslúžiť 11/9. Ak by sme sa opýtali aký cieľ sledovali teroristi zhodením dvojičiek – môžeme naivne hlúpo odpovedať: chceli zhodiť dvojičky. Žiadne vydieranie, žiadne niečo za niečo. Hlavným posolstvom tohto útoku bolo, že takýto útok je možný: „Predtým ste žili vo svete, kde takýto útok nebol možný a teraz žijete vo svete, kde takýto útok možný je.“
V nemeckom filme Die fetten jahren sind vorbei mladí radikálni ľavičiari robili niečo, čo malo podobnú logiku: Vyhliadli si vilu náhodného kapitalistu a keď bol kapitalista na dovolenke poprehadzovali nábytok a zmizli – len aby kapitalistovi ukázali, že už žije v realite, kde je niečo také možné. Napriek zdanlivo dobromyseľnému vyzneniu filmu je treba poznamenať, že konanie ľavičiarov vykazuje znaky čistej závisti, ktorá nesleduje žiadne riešenie problémov spoločnosti, ale len pomstu. Cieľom je, aby kapitalista už nebol zo svojho kapitálu taký šťastný ako bol doteraz.
Iným pozitívnejším príkladom samoreferenčnej udalosti je voľba Obamu za prezidenta. Volebné heslo: Yes we can! – je samoreferenčné doslova: Áno, môžeme zvoliť Obamu. Najväčším úspechom, ktorý sa dosiahol voľbou Obamu, bola samotná táto voľba. Aj keby Obama neurobil vôbec nič – už jeho voľba je cieľom voľby a preto je jeho prezidentovanie ako také už úspechom.
Priamou reakciou na voľbu Obamu je znovu samoreferenčná voľba – úspech Donalda Trumpa, ktorého hlavným dôvodom je zlomyseľná fascinácia z toho, že v USA je možné zvoliť Trumpa. Volebné obdobie Trumpa sa pritom vôbec nemusí reálne líšiť od Obamovho – nepochybne sa ani Trumpovi nepodarí úplne zaviesť ani úplne zrušiť Obamacare, jeho voliči však budú mať pocit, že Amerika je pomstená už samotnou voľbou Trumpa.
U nás bola podobnou voľbou voľba Kisku za prezidenta – za úspech sa malo hlavne to, že na Slovensku môže byť zvolený za prezidenta niekto ako je Kiska. A podobný význam, ktorý nemožno vyčítať zo žiadnej excelovskej tabuľky, má i voľba Kotlebu. Hlavným cieľom jeho voličstva je povedať, že po týchto voľbách je Kotleba možný. Je alternatívou. Už to samo o sebe je dostatočne uspokojujúce, pre závistlivé srdce bažiace po pomste. Samotný Kotleba nemusí urobiť vôbec nič. Nie je volený ako náhodný niekto, kto je proti systému. Je volený práve preto, že je to „ten“ Kotleba, ktorého voľba bola doteraz nepredstaviteľná. Prečo ho volili? Sme ako kapitalista z nemeckého filmu, ktorý po návrate z dovolenky našiel prehádzaný byt. Nemá to žiadny ďalší zmysel – skutočným cieľom je naše zdesenie, ktoré si voliči Kotlebu jednoducho užívajú z čírej závistlivej zlomyselnosti. Výzvy na povinné návštevy Osvienčimu a osvetu medzi Kotlebovými voličmi – aby pochopili aký je nebezpečný, len prilejú olej do ohňa slasti: Aha, boja sa – naša voľba splnila svoj účel.
V čom je výzva na povinné návštevy Osvienčmu zlá rovnako ako podobné výzvy na lepšie učenie dejepisu? Tento druh vzdelania je predsa správny a potrebný vždy. Prečo by mal byť reakciou na posledné voľby? Naozaj až keď bude zvolený Vzdor, bude treba posielať deti do Gulagu? Má byť vari všeobecné vzdelanie o týchto zásadných veciach závislé na posledných voľbách?
V nemeckom filme boli nakoniec mladí radikáli donútení uniesť milionára, pretože bol neočakávane doma. Milionár sa však nezľakol a napriek svojej situácii vystupoval dôsledne z pozície otcovskej autority, ktorá zjavne mladým radikálom chýbala. V anglicky hovoriacich krajinách sa názov prekladal ako Educators. Výchovnú lekciu dostali nakoniec mladí radikáli a preto je film skôr reakcionársky paškvil ako počin revolučný, avšak v niečom je pre nás celkom poučný. Nie je ani tak o revolučnom riešení skutočných rozporov kapitalizmu, ako by napovedal sužet, ale skôr o zázračnom vyriešní nedostatku otcovskej autority.
Ako na Kotlebu reagovať? Aké riešenia majú politici priniesť? Pokiaľ ide o teroristov máme zhruba jasno: Nech robíte čo chcete, žiadneho kompromisu sa nedočkáte. Nemali by sme byť príliš maternalistickí a akceptovať voľbu voličov Kotlebu, takú aká je. Malo by sa im dať jasne najavo, že o ich hlasy ani ich názory proste nie je záujem. Zaslúžia si to celkom určite podstatne viac ako voliči Fica, voči ktorým sme to robili bez akýchkoľvek výčitiek. Preto ak voči Kotlebovcom poľavujeme je jasné, že dôvodom nie je naša ľudskosť, ale len náš strach, ktorý si samozrejme nezaslúži žiaden rešpekt. Druhým snáď ešte horším je už spomínaná ideologická zaslepenosť.
Skutočným riešením nie sú útlocitné výjazdy do Rudnian, ale posilnenie štátnej autority. Ak zvýšiť počet policajtov, tak nie kvôli fiktívnej islamskej hrozbe, ale kvôli zvýšenému nebezpečenstvu rasovo motivovaného násilia. Do každého vlaku s Kotlebovcami treba nasadiť hliadku polície, ktorá zabezpečí bezpečnosť každému bez ohľadu na farbu pleti. Špeciálne upozorní každého cestujúceho, že keby ho Kotlebovci obťažovali, môžu sa obrátiť na políciu, ktorá s nimi urobí poriadok.
Hlavným problémom pre liberálneho „systémového“ voliča bude prekonanie ideologického predsudku, že štát má byť v princípe slabý a politickou mocou sa má v princípe pohŕdať. Všimnime si ako k politikom – viac menej predstaviteľom štátnej moci prehovára bloger Marec – baví sa s nimi ako s malými deťmi, ktoré neposlúchajú, zatiaľ čo Kotlebových voličov má akoby vo zvláštnej úcte.
Malo by to byť naopak. Ak už hľadáme pozitívny prvok, v ktorom, by sme mohli voličovi Kotlebu „ustúpiť“, potom by sme mali vypočuť ich volanie po zvýšenej autorite štátu. Paradoxne v tejto veci je treba dať v princípe fašistom za pravdu: S neposlušnými deťmi, ktoré sa nevedia zmestiť do kože treba rázne a systematicky urobiť poriadok. Je možno treba napríklad viac zákonom vymáhať úctu k štátnym symbolom. Keď hovorí prezident nikto by pritom napríklad nemal len tak beztrestne hulákať. Zapadlo by to do celkového svetového kontextu: V USA je to práve ľavičiar Sanders, kto vystupuje dôsledne ako autorita, čím predstavuje skutočného oponenta voči Trumpovým Joker- style klauniádam, ktoré zosmiešňujú USA už teraz. Čo bude potom, ak bude tento chlapík pod heslom „Make America great again!“ zvolený prezidentom?
Ak by som mal uviesť názorný príklad od nás, potom cestu ukázal svojho času Vladimír Palko. Napr. hanobenie vlajky EÚ by sa malo trestať a považovať za rušenie verejného poriadku. Ľavicoví a pro liberálni politici by si mali osvojiť Palkov zmysel pre uchovanie autority. „Štandartní politici“ by si mali osvojiť prirodzený rešpekt k vlastnému mandátu. Ako dokonalý antipríklad tu možno uviesť Sulíka a celkovo politikov SAS, ktorí sa priam vyžívajú v zhadzovaní akejkoľvek symbolickej autority, ak ešte nejakou náhodou disponujú – aby populisticky ukázali svoju „ľudskosť“ – a svoje „chyby“ – aby nás ubezpečili, že sú „jednými z nás“ – tento typ nechutnej liberálnej pretvárky, ktorá nás dnes fascinuje, by sme mali jednoznačne odmietnuť. Našim heslom by sa malo stať: Ak si predstaviteľom štátnej moci, alebo máš ambíciu ním byť – máš povinnosť sa podľa toho na verejnosti chovať. Ak si myslíte, že štátna autorita je už v podstate fašistická vec, ktorú treba odmietať z princípu, ja si myslím, že Kotleba bude silnieť spolu s týmto vašim presvedčením.
Preto si tiež myslím, že silnejúci Sulík, alebo Kollár vôbec neznamená slabnúceho Kotlebu. Myslím si presný opak. Rozvrat elementárnej úcty k symbolickému mandátu, ktoré Kollár a Sulík produkujú, sú presne vodou na Kotlebov mlyn. Končím pozitívnym príkladom: Pán prezident to podľa môjho názoru zatiaľ robí veľmi dobre.
hogofogo-blog 